Husiti boli obávanými bojovníkmi, ktorí nešetrili protivníkov, ale ani civilné obyvateľstvo. FOTO - ARCHÍV
íkov. Zahraničné výpravy husitov, ktoré oni sami označovali za spanilé jazdy, mali koristnícky charakter a takmer v ničom nesúviseli so šírením inak ušľachtilých vieroučných myšlienok a názorov Jána Husa. Bojovníci kalicha boli pre Slovensko a jeho ľud pohromou. Platilo to aj v prípade stredovekého Prešporka (dnešnej Bratislavy). Obavy prešporských mešťanov pred husitmi boli pritom viac než odôvodnené. V júni 1432 husiti obsadili Skalicu a vzápätí lsťou aj Trnavu, keď v čase konania jarmoku na sviatok Jána Krstiteľa (24. júna) sa malá skupina husitov prestrojila za kupcov a pokojne vošla cez deň do mesta. V noci potom premohli stráže dvoch mestských brán a vpustili svojich druhov do Trnavy. Podobný kúsok chceli zopakovať aj v prípade mesta nad Dunajom.
Takmer ako detektívka
Okolnosti husitského sprisahania v Prešporku podáva zápis o vypočúvaní svedkov, ktorý sa zachoval v Archíve mesta Bratislavy. Pri čítaní aj dnes vidno, že niekdajší prešporskí ctihodní mešťania sa s jeho odhalením poriadne potrápili. Rekonštrukcia prípadu vzhľadom na ťažko čitateľné písmo, osobitný jazyk (stredoveká nemčina), čiastočne zmätený a nezrozumiteľný štýl zápisu bola však tvrdým orieškom aj pre renomovaných historikov. Skrátene možno túto takpovediac husitskú detektívku podať nasledovne. Husiti už dlhší čas ohrozovali Prešporok a jeho okolie. Ba vedelo sa aj to, že priamo v meste majú viacerých prívržencov a tajných agentov. Kľúčom k odhaleniu sprisahania bola výpoveď istého Martina Padera (kúpeľníka) zo Záhorskej Bystrice, ktorý bol v službách Kunca Prewera (sládka). Priznal sa, že robil spojku medzi veliteľom trnavskej husitskej posádky Blažkom z Borotína a organizátormi sprisahania v Prešporku. Od obávaného husitského hajtmana prevzal dôverný list. Smolou si ho prilepil na chrbát pod košeľu. List bol určený akémusi rytierovi, ktorý žil v Prešporku. Martin Pader ho osobne ani po mene nepoznal, takže ho k nemu mal doviesť a list odovzdať Kunc Prewer. Martin ďalej vypovedal, že v dome Tomáša Kramera v Prešporku sa od rytierovho paholka Pavlíka dozvedel, že do sprisahania je zapojených asi 100 ozbrojených ľudí. Túto výpoveď dosvedčila aj Martinova manželka, ktorá ho celý čas sprevádzala, zaiste preto, lebo ako manželská dvojica boli menej podozriví. Ani ona však meno rytiera nepoznala.
Zhovorčivosť na škripci
Prelomom vo vyšetrovaní, pri ktorom určite uplatnili útrpné právo čiže mučenie, bola výpoveď Kunca Prewera. Jemu pripadla úloha korunného svedka. Priznal sa, že list nielen osobne odovzdal rytierovi v zadnej izbe na poschodí domu Tomáša Kramera (podľa dávnej, no nehodnovernej tradície ide o tzv. husitský dom stojaci dodnes na Františkánskej ulici), ale súčasne aj prevzal list pre trnavského hajtmana Blažka. Prezradil i ďalšie závažné podrobnosti. Podľa plánu chceli sprisahanci na čele s rytierom vo štvrtok po dni sv. Kataríny, čiže 27. novembra 1432, obsadiť Laurinskú bránu spolu s ďalšou baštou a o polnoci tadiaľ mali do mesta vstúpiť husitské oddiely zo Stupavy, z Trnavy a z Rakúska. Účasť prešporského župana a veľmoža Štefana z Rozhanoviec na záverečnom výsluchu mestského súdu napovedala, že usvedčenie vodcu sprisahania, onoho viackrát spomínaného rytiera, bolo mimoriadne chúlostivou záležitosťou. V závere súdneho protokolu sa uvádza, že Prewer všetky obvinenia potvrdil prísahou a vzniesol ich obvinenému priamo do očí. Jeho meno zapísané v podobe „herr Kwtij“ ostávalo dlhý čas tajomstvom aj pre historikov. Podrobnejší historický výskum prameňov ukázal, že ide o Petra Kuteja (Kudeja), moravského šľachtica, ktorý istý čas slúžil ako žoldnier kráľa a cisára Žigmunda. Krátko po procese za bližšie nezistených okolností zomrel v prešporskom žalári. Podľa svedectva troch listín z roku 1433 vieme, že tu väznili aj rytierovho sluhu Pavlíka. Osud ostatných sprisahancov sa nepodarilo a azda už ani nepodarí vystopovať. Husitské sprisahanie v Prešporku teda včas odhalili a husitom sa nikdy nepodarilo mesto dobyť. Možná krvavá kapitola sa tak stala len kriminálnou epizódou minulosti.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠ(autor je vojenským historikom)
