Tréner nemeckého Dortmundu Tomáš Kuťka si vie predstaviť návrat na lavičku ženského tímu slovenskej reprezentácie.
ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
ov, ktorými sa nemôže pochváliť hocikto. Ako 27-ročný sa stal ligovým trénerom, v 32 rokoch získal prvý majstrovský titul a 39-ročný už trénoval reprezentáciu bývalého Československa. Okrem toho má ako tréner na konte aj dva klubové majstrovské tituly a päťkrát bol vicemajstrom. S bratislavským Štartom hral aj vo finále pohára EHF (1987).
Máte za sebou ročné pôsobenie v nemeckej Borussii Dortmund. Ako sa naň pozeráte?
„Sezóna dopadla pre nás nad očakávanie dobre, znie to priam kacírsky, keď poviem, že niekedy si prajem, aby sme radšej skončili na šiestom, než na štvrtom mieste tabuľky. V minulom ročníku tento tím obsadil desiatu priečku z dvanástich. Prvotné ciele boli vyhnúť sa bojom o záchranu, no napokon sme vybojovali štvrté miesto a účasť v európskom pohári. V čase, keď som prevzal tím, bol v dezolátnom stave. Hráčky mali zlú povesť. Celé Nemecko o nich vravelo, že sú lenivé a neprispôsobivé lajdáčky. Tréning – to bola doslova katastrofa, samá prestávka, rozhovory a popíjanie nápojov. Keď som prišiel, na ligové zápasy chodilo 250 až 400 divákov. Dnes je pravidlom návšteva vyše tisíc fanúšikov.“
Aká je nemecká hádzaná?
„Mužská bundesliga je najlepšia hádzanárska súťaž na svete, no aj v ženskej sa v poslednom čase veľa zmenilo. Naberá na kvalite, čo sa prejavilo aj na výsledkoch nemeckej reprezentácie. Desať tímov z dvanástich by v našej dnes už česko-slovenskej lige mohlo byť bez problémov majstrom.“
V čom sú hlavné rozdiely v porovnaní so Slovenskom?
„Slovensko sa nemá za čo hanbiť. Máme množstvo odborníkov v zahraničí a produkujeme hráčky, ktoré hrajú v popredných európskych družstvách. Chýbajúce financie nám logicky neumožňujú v domácich podmienkach vytvoriť kvalitnú súťaž. Najviac sa zanedbáva mládež a oddiely už nemajú odkiaľ brať novú kvalitu. Slovenská hádzaná má tradíciu z bývalej kvalitnej a vo svete uznávanej československej školy. Hráči majú svoje typické prvky, ktoré zdobia ego slovenského hráča, no tieto kvality je ťažké pretaviť do domácej súťaže, pretože pri súčasnej finančnej mizérii nemožno zabrániť odchodu najlepších do zahraničia. Nie som typ človeka, ktorý po odchode do kvalitného zahraničného klubu zmení pohľad na domácu hádzanú. Veď napokon aj ja som jej produktom a navyše človek nikdy nevie, či sa nevráti do priameho diania.“
Chodievajú na vaše zápasy aj známi futbalisti Borussie Dortmund?
„Samozrejme, a dokonca je to spojené s autogramiádou. Organizátori vopred ohlásia príchod dvoch či troch hráčov, a tak získavajú aj podporu futbalových fanúšikov, ktorí za hráčmi prídu v hojnom počte. Je to všetko marketing, ktorý, žiaľ, v našich končinách chýba. My zasa chodievame na futbal. Bol som asi šesťkrát. Na zápasoch býva takmer sedemdesiattisíc fanúšikov, čo je obrovský zážitok. Pred časom som nosil Dortmundu smolu, pretože keď som prišiel, nikdy nevyhrali. Už funkcionári vtipkovali, že dostanem zákaz vstupu na štadión. Napokon však pretrhli smolu a ja pokojne chodím na futbal.“
Koho najčastejšie stretávate?
„Brazílskych legionárov, ktorí sú hraví ako deti, milí a srdeční chlapci, nehrajú sa na žiadnych namyslencov.“
Nie je vám ľúto, že ste pred časom vyhlásili, ak vraj nepostúpite cez Rakúsko na šampionát, vzdáte sa funkcie reprezentačného trénera?
„Je, no nemal som inú možnosť. Viesť národný tím je najväčšia česť, ale rodina z toho na Slovensku nevyžije! Za môjho pôsobenia pri reprezentácii platili iné zásady ako dnes. Nesmel sa trénovať žiaden iný tím, čo pri platových pomeroch v našich končinách nebolo bohviečo. S vedením zväzu hádzanej som sa napokon rozišiel v dobrom, nepálil som za sebou žiadne mosty a viem si celkom živo predstaviť viesť súčasne špičkový zahraničný klub aj reprezentáciu. Dnes náš zväz túto možnosť povoľuje a ja mám v Dortmunde priam fantasticky silný a kvalitný realizačný tím, o ktorý sa môžem kedykoľvek oprieť.“
Čo si myslíte o zániku bratislavskej Chirany Prema a o bratislavskej hádzanej ako celku?
„Je tragédiou, že zanikol klub s bohatou tradíciou, a myslím si, že pamätníci to budú veľmi ťažko znášať. Taktiež som počul zlé správy v súvislosti s fúziou Slovnaftu s MOL, že nielen futbalisti Interu budú mať menší rozpočet, ale že hádzaná má úplne zmiznúť z interistického športu, čo by pre Bratislavu bola doslova katastrofa.“
Celá vaša rodina je zasvätená športu. Ako to vlastne u vás funguje?
„Som hrdý na všetky tri svoje deti. Takisto na manželku, ktorá bola vždy do koča aj do voza a vďaka svojej skromnosti nikdy neprečnievala, hoci patrila medzi najväčších športovcov, akých Bratislava kedy mala. Keď sme ešte nemali deti, predsavzali sme si, že ak nejaké budú, budeme ich viesť k športu. Šport ich naučil prekonávať mnohé ťažkosti. Ulica je dnes veľmi nebezpečná, drogy, alkohol, v dnešnej dobe je to nebezpečnejšie než v minulosti. Deti hádzanú spočiatku doslova nenávideli. Videli v nej niečo, čo im berie oboch rodičov. Nakoniec ju hrali Petra aj Marcela a syn Tomáš tancuje rokenrol. Naša rodina je teda totálne športom posadnutá. Nevidím v tom chybu, hoci to malo svoje nedostatky. Ja som celý svoj život prežil v teplákoch, náš syn sa celkom určite učil jesť príborom v neskorších rokoch než ostatné deti, ale malo to aj svoje klady. Šport nás naučil prežívať rôzne stresové situácie s rozvahou a na druhej strane som bol medzi mladými ľuďmi a väčšinou medzi mladými dievčatami.“
Stretávate sa často so závisťou okolia?
„Ľudia mi nemajú čo závidieť. Nie som milionár ako niektorí futbalisti či hokejisti. Že som známy a úspešný vo svojom odbore, nad tým som sa nezamýšľal. Mne skôr bolo ľúto mojich detí. Nepatril som k rodičom, ktorí sa miešajú z obecenstva trénerom do roboty, no trpel som ako zver, keď som videl, že mi dcéru rozhodcovia vylučovali len preto, že je Kuťková.“
Keby ste dostali moc, dostatok peňazí, čo by ste v hádzanej spravili ako prvé?
„Dráždia ma ľudia, ktorí majú plné ústa mládeže. Financie chodia na rozličné nadácie a záhadne sa strácajú. Namiesto toho, aby sa rozširovali športoviská pre masové vyžitie, za obrovské peniaze bojujú politické strany pred voľbami o občana. Každá naša slovenská vláda má spoločného menovateľa. Vybieli válov až do prázdna a na občana kašle. Ak však zanedbáme mládež, v blízkej budúcnosti sa nám to vypomstí. Orientácia týmto smerom je ďaleko účinnejšia než jeden neoverený protidrogový projekt, ktorý možno zachráni dvoch ľudí zo sto, no zo sto ľudí možno šesťdesiat si príde na verejné športovisko zašportovať.“
MIROSLAV HÝLEK
