FOTO SME – PAVOL MAJER
Začnime napríklad vašimi najstaršími spomienkami na Bratislavu.
,,Bývali sme v centre, za Stalinovým chrbtom. Tam, kde dnes na Námestí SNP (bývalom Stalinovom) postávajú sochy partizánov, stál na podstavci bronzový Stalin. Krásny chlap, veľký, fúzatý, vykročený do budúcnosti s fajkou v ruke. Napravo od Stalina bola Hlavná pošta a tak tam od rána hrkotali poštové vozy, do ktorých boli zapriahnuté kone. Stalinovo námestie bolo plné kobylincov, šťastných vrabcov a štulní z podkov. Na spodnej časti námestia bola Stará tržnica s mäsiarmi a pred ňou ženičky, ktoré predávali v kapustných listoch zabalené maslo. Celé mesto osvetľovali plynové lampy. Na súmraku jazdili po uliciach muži na bicykli. Mali dlhý zahnutý drôt. Hákom potiahli očko pod lampou. Azbestové punčošky v lampe zružoveli, potom sčervenali a nakoniec vzplanuli teplým mestským svetlom.“
V ktorej štvrti ste vyrastali?
,,V okolí Ondrejského cintorína. Tam, kde neskôr vyrástlo sídlisko Päťsto bytov, bola záhradkárska kolónia. Patrila najmä Bulharom, ktorí zásobovali trhy rajčinami a paprikami. Bulhar v tom čase nebola národnosť, ale povolanie. Mnoho času sme trávili na spustnutom Ondrejskom cintoríne, medzi hrobkami Pálfyovcov a Palugyaovcov. Vtedy boli za vylámanými dverami hrobiek ešte zvädnuté vence a zaprášené zástavy. A po chodníčkoch sa váľali kosti a lebky šľachticov. Ako viem, že to boli šľachtické zvyšky? To sa spozná na prvý pohľad. A povedala mi to aj hrobárova dcérka Anička. Na Ondrejskom cinoríne som sa naučil tri veci, z ktorých dve mi v živote priniesli veľa potešenia. Naučil som sa tam bozkávať, fajčiť a loziť po stromoch. Môj rodný dom mal spoločný dvor s garážami ROH. Mnoho krásnych chvíľ som prežil vo vrakoch starých áut. A keď nebola iná zábava, išli sme sa nadýchať benzínu a hneď nám bolo veselšie.“
Na čo si najviac spomínate z týchto rokov?
,,Narodil som sa v Starom Meste. Celé detstvo som tam ešte aj potom chodil k starým rodičom. Tam ešte stále voňala prvá republika, kapitalizmus. Každý si pamätal, kde bol mäsiar Orbán, mliekar Ciho, kde šil Rolný odev vzorný. Mal som detskú kombinézku z látky amerických padákov a u tety boli v komore UNRRA plechovky s džúsom. Zrazu sme sa presťahovali do štvrte víťazov prevratu z roku 1948. Medzi robotníkov vymenovaných za nových generálnych riaditeľov, medzi lumpenproletariát. V tejto štvrti sa deti ruvali o miesto v posteli a o väčší chlieb. To prostredie nebolo ani také chudobné, ako agresívne a zlé. Decká sa nepriatelili, iba spájali do svorky, ako túlaví psi. Pamätám si, že keď som sedemnásťročný na svitaní odchádzal na zájazd do USA, pred domom stálo nabúrané auto a v ňom sedeli traja chalani z našej ulice. Boli po krk zasypaní škatuľkami marlboro. Za noc vykradli päť trafík. Pýtali sa ma, kam idem. Povedal som im, že do Ameriky. ,My sme už v Amerike,“ povedal Vlado.
Keď teraz cestujete po svete – aká sa vám vidí Bratislava?
,,Bratislava je ťažko ranená. Znásilnená. Niekto zlomil jej charakter medzinárodného prístavného mesta. Dedinskí chlapci tu všeličo vyštudovali a začali dielo skazy. Dovolili zbúrať Staré Mesto a postaviť ten zbytočný most. Chcem, aby sme sa raz dozvedeli, kto tú sídliskovú Petržalku naplánoval, projektoval, schválil. To sú konkrétni ľudia. Nežiada sa mi, aby ich trestali. Určite sú to dnes dôstojní starí muži dožívajúci vo svojich vilách nad mestom. Mali by mať uprostred Petržalky antipomník. Betónový kváder s ich menami. Páčila sa mi odpoveď z ľudu na otázku, kto by mohol byť primátor Bratislavy. ‘Po Moravčíkovi ktorýkoľvek hluchonemý Slovák‘.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
