Volali mi dvaja ľudia a nebolo im rozumieť. V pozadí oboch telefonátov bol hluk ako na koncerte, hoci stáli na konečnej zastávke trolejbusu. Na streche nad nimi zneli gitary a bubny.
Presklenná brána trojposchodového domu na rohu bola otvorená. Z otvoru na streche na najvyššom poschodí visel rebrík, dierou sa hore človek ťažko prepchal. Ťahali tade na lane kombá aj gitary. Bubny priniesli cez blízke stavenisko, z vyššej susednej budovy im esbéeskár dovolil akciu fotiť. Všetko načierno, bez povolení.
„Zrazu boli dole policajti. Nevedeli sme, čo robiť. Tak sme začali hrať,“ hovorí jeden z hudobníkov Miloš. Celý čas potom čakal, kedy sa policajná čapica objaví v otvore na strechu.
Policajtom sa asi nechcelo ísť po schodoch, alebo pochopili, že trocha hudby na streche nikoho nezabije. A nehrali ani U2, ktorí pred dvadsiatimi štyrmi rokmi v Los Angeles na streche obchodu s alkoholom prilákali toľko ľudí, že im polícia koncert zakázala.
No policajti v ten večer predsa zasiahli aj v Bratislave. O necelú hodinu v Letnom kine na Kuchajde. Premietač nevedel prvú polhodinu pustiť zvuk dialógov a tak sme z Fridy počuli len hudbu a ruchy a čítali titulky. Miestny bezdomovec to nevydržal a zabával publikum pokrikmi. Zavalitá mestská policajtka ho vyprevadila z radu a vyviedla ho popred plátno preč.
To už radšej mohli prísť na tú strechu, z chlapcov by boli väčší rebeli. Alebo by sa mohli aspoň v lete stiahnuť, pomáhať len tam, kde treba a nie strážiť hlučnú hudbu na streche a polonemé filmy pri vode.
