SENEC. PEZINOK. Agresívne sú čoraz mladšie deti. Najnovšie to potvrdzuje aj medzinárodná štúdia, ktorá sa v rámci projektu Health Behaviour in School Aged Children (HBSC) zamerala na správanie takmer 4000 slovenských žiakov vo veku 11, 13 a 15 rokov. Deti v anonymných dotazníkoch priznali aj účasť na šikanovaní.
Niekoľkých riaditeľov základných škôl v Senci a Pezinku sme sa opýtali, či sa ich skúsenosti zhodujú s výsledkami štúdie, alebo sa naopak líšia.
Počiatky problémov riešia pohovorom
Všetci oslovení riaditelia sa zhodli na tom, že agresivita smeruje do mladších ročníkov. Podľa Boženy Venerčanovej, riaditeľky Základnej školy Jozefa Gregora Tajovského v Senci, sa nedá hovoriť o extrémnom náraste agresívnych detí v nižších ročníkoch.
„Skôr ide o ojedinelé prípady.“ Prvé prejavy agresivity sa podľa jej slov objavujú na prelome medzi prvým a druhým stupňom (štvrtáci-piataci). Správanie detí by však za agresívne neoznačila.
„Sú to deti, ktoré nevedia, čo so sebou a treba ich len usmerniť.“ Ako riaditeľka hovorí, v mnohých prípadoch stojí za správaním detí rodičovská výchova. Aj na svojej škole priznáva prípady šikanovania.
„Neexistuje škola, kde by sa so šikanovaním nestretli. Jednotlivé prípady sa snažíme riešiť už v zárodku formou pohovoru triedneho učiteľa s rodičom a dieťaťom.“
Škola tiež využíva služby sociálnej pedagogičky, ktorá je k dispozícii desať hodín týždenne. Ako riaditeľka hovorí, pomáha to.
„Spolupracujeme tiež s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Senci a s políciou, ktorá má vypracované rôzne preventívne programy pre žiakov školy a pravidelne ich uskutočňuje.“
Chýba im psychológ
Na Základnej škole Alberta Molnára Szencziho v Senci nám tiež potvrdili nárast agresívneho správania sa žiakov vyšších ročníkov.
„Smeruje to aj do mladšej vekovej kategórie. Momentálne však máme problém len s ôsmym ročníkom,“ hovorí riaditeľka Erika Takács. Ako dodáva, najviac je to badať v spôsobe komunikácie medzi žiakmi.
„Nie je to vyslovene agresívne správanie, ale v niektorých prípadoch sa dá o primeraných reakciách ťažko hovoriť.“ Jeden prípad šikanovania sa vyskytol práve u spomínaných ôsmakov.
Za nedostatok považuje Takács fakt, že v škole nefunguje školský psychológ.
„Nie sú na to peniaze.“ Podľa riaditeľky by bolo dobré, keby mali senecké základné školy jedného psychológa, ktorý by ich striedavo navštevoval a pravidelne by sa zaoberal ich žiakmi.
Škola využíva služby Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Senci. Centrum je však podľa riaditeľky vyťažené, čo sa prejavuje v čakacích lehotách.
S minulosťou sa to nedá porovnať
Ingrid Jurčová, zástupkyňa riaditeľa Základnej školy Na bielenisku v Pezinku pre prvý stupeň, hovorí, že čoraz mladšie deti sú menej vychované.
„Ak to porovnám s minulosťou, až 95 percent detí by som musela označiť za nevychovaných.“ Agresívne správanie je podľa nej evidentné najmä u siedmakov a starších žiakov. Zástupkyňa to pripisuje najmä zákonom, podľa ktorých nemá učiteľ takmer žiadne právomoci a problémom v rodinách, často existenčným.
Skúsenosti so šikanovaním majú aj u nich. Ako dodáva, nevymyká sa to bežnému počtu prípadov, ako majú inde. V škole pôsobí okrem špeciálneho pedagóga aj výchovný poradca.
V minulosti mali aj školského psychológa, no pre nedostatok financií sa musia bez takéhoto odborníka obísť. Škola spolupracuje v prípade prevencie aj s mestskou políciou.
S výsledkami medzinárodnej štúdie sa stotožňuje aj Milan Janoga, riaditeľ základnej školy. Agresivitu podľa neho badať už u prvého ročníka.
„Začína to už v škôlke a postupne to narastá.“ Ako však dodáva v nižších ročníkoch skôr ide o mierne náznaky. „Nie je to závažné.“
Podľa riaditeľa je to celkový odraz stavu spoločnosti. Dôležité je to, čo deti vidia u dospelých. Ako Janoga podotýka, za tento stav môže aj kríza rodiny. „Mnohým deťom chýba rodičovské zázemie a citová podpora.“
S náznakmi šikanovania sa stretávajú na druhom stupni. Takáto forma správania sa podľa riaditeľa začína vyskytovať u šiestakov či siedmakov.
V komunikácii medzi sebou používajú vulgarizmy, nadávajú si na rodičov a objavujú sa aj osobné útoky ako sácanie. „Voči pedagógom sa žiaci správajú arogantne alebo ich ignorujú.“ V škole s vyše 700 žiakmi je zastúpený aj školský psychológ. Škola tiež využíva preventívne programy polície.
ŽIACI ZÁKLADNÝCH ŠKÔL
Osobné skúsenosti so šikanovaním uviedlo 9,3 percenta žiakov a 34,4 percenta bolo svedkom šikanovania inej osoby. So šikanovaním sa ešte nikdy v živote nestretla viac ako polovica (53,1 %) respondentov.
Žiaci základných škôl boli najčastejšie svedkami šikanovania iných osôb, a to formou vulgárnych nadávok (33,6 %), ironických poznámok (25,7 %), agresívneho správania (18,7 %) a verbálnych vyhrážok (11,1 %). V malej miere mali možnosť vidieť aj iné formy šikanovania, ako je sexuálne obťažovanie (6,9 %) a vymáhanie vecí (6,0 %).
Až takmer polovica respondentov sa so šikanovaním stretla v škole (45,7 %), a to či už v triede (26,9 %) alebo mimo nej (18,8 %), o niečo menej sa vyskytuje na ulici (21,7 %), v partii kamarátov (5,5 %), v inom prostredí (4,5 %) alebo doma (0,9 %).
Žiaci sa so skúsenosťou šikanovania často zveria kamarátovi (30,9 %), rodičom (28,1 %), avšak najčastejšie si túto negatívnu skúsenosť nechajú pre seba a nepovedia o nej nikomu (37,5 %).
ŽIACI STREDNÝCH ŠKÔL
Obete šikanovania častejšie nájdeme medzi dievčatami (17,1 %) ako chlapcami (13,4 %), medzi žiakmi gymnázií (21,4 %) ako SOŠ (8,9 %) a SOU (14,9 %) a v neúplných rodinách – tam, kde je len matka (23,5 %), respektíve otec (22,2 %).
Aktérmi šikanovania sú vo väčšej miere chlapci (7,2 %) ako dievčatá (3,5 %), žiaci SOU (6,3 %), respondenti, ktorí hodnotili svoj vzťah k rodičom negatívne (14,0 %), stredoškoláci, ktorí vzťah k učiteľom vyjadrili odpoveďami „sú mi ľahostajní“ (17,1 %), resp. „nemám ich rád“ (15,8 %), prekvapujúco respondenti, ktorí svoj vzťah k spolužiakom hodnotili pozitívne (5,4 %).
Najväčší počet respondentov sa s daným javom zverilo svojmu kamarátovi (23 %), druhou anajčastejšie uvádzanou osobou bol učiteľ (20,4 %). Menší počet opýtaných o šikanovaní povedalo svojej rodine – rodičom (18,8 %) a súrodencom (16 %).
(Prieskum na 923 žiakoch 2. stupňa ZŠ a na 1263 žiakoch prvého a druhého ročníka SŠ pri rovnomernom zastúpení všetkých krajov)
