BRATISLAVA. Stojíme na rohu Obchodnej ulice v centre Bratislavy. Okrem vône neďaleko ponúkaných pirôžkov upúta aj Michal, predavač pouličného časopisu Nota Bene. Hoci nás nepozná, usmieva sa zďaleka.
Úsmev je moja zbraň, hovorí. Michal dnes nie je len predavačom, ale aj učiteľom. Ochotne zaškoľuje dve ženy, ktoré sa na pár hodín dobrovoľne označili za človeka bez domova a ponúkajú pouličný časopis.
Zapojili sa do akcie s názvom Naše mesto, v rámci ktorej sa zúčastnené firmy, neziskovky a ďalší venujú dobrovoľníckej práci.
Pred rokom nemal nič
„Dôležitá je pozitívna energia,“ radí nováčikom predajca Michal. Nota Bene ponúka od augusta minulého roka a baví ho to. „Mám svoj vek, ťahá mi na 60, do práce ma nechcú zobrať. Keď som s tým začal, mal som len to, čo som mal na sebe, dnes mám veľa oblečenia a zariadenú izbu na ubytovni,“ vraví Michal. Pomohol mu časopis.
Jedna zo žien pracuje v banke. Na ulici ju spoznali kolegovia, čudovali sa. Marek z veľkej IT firmy hovorí, že v jeho práci označili to, že ide predávať časopis bezdomovcov, za škandál. „Pre ľudí je to asi ťažko predstaviteľné.“
Skúšobní predavači hovoria, že najhoršie pre nich boli pohľady ľútosti. Stretli sa aj s príjemnými ľuďmi, no aj s aroganciou. Marekovi viacerí hovorili, nech si nájde prácu.
Bez práce
Ľudia bez domova sa veľakrát vrátiť do práce nemôžu, hovorí sociálny pracovník Ivan Lorenc z občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré časopis vydáva. „Aj keď chcú, mnohí majú na krku exekúciu. Stretli sme sa aj s dlhom 10tisíc eur z dopravného podniku.“ Mnohých odrádza, že po strhnutí dlhu im neostane z výplaty dosť peňazí na prežitie.
Predavači časopisu pritom väčšinou nespia na ulici. „Sú rozdiely medzi tými, ktorí žijú na ulici, a medzi tými, ktorí predávajú časopis. Predavači žijú zväčša v chatkách alebo ubytovniach,“ hovorí Lorenc.
„Chceme, aby dobrovoľníci na vlastnej koži zažili, akou ťažkou prácou je pouličný predaj časopisu Nota Bene a akým predsudkom čelia ľudia bez domova,“ hovorí Zuzana Pohánková zo združenia Proti prúdu.
