BRATISLAVA. Kto včera či dnes videl pri Auparku v bratislavskej Petržalke rozložené stanové mestečko, z ktorého stúpal dym, nemal halucinácie. To sa len na miesto činu vrátili vojaci.
Podobne tu totiž prebývali rakúske vojská aj v roku 1809, keď bojovali v rakúsko–francúzskej vojne. Jej súčasťou bolo aj dobýjanie Bratislavy vojskami francúzskeho cisára Napoleona I.
Dnes sa im to, tak ako už pred viac než dvesto rokmi, opäť nepodarilo. Rachot pušiek, rinčanie šablí, silné rany z dela či zranení však nechýbali.
Spiaci vojaci Obliehanie Bratislavy Napoleonom V roku 1809 sa pri Bratislave odohrali historicky významné boje, ktoré boli súčasťou vojenských operácií v rakúsko-francúzskej vojne z roku 1809. Vojská francúzskeho cisára Napoleona I. sa od 1. júna 1809 vyše mesiaca márne pokúšali dobyť mesto. Obliehanie bolo spojené s delostreleckým bombardovaním. Rakúske cisárske jednotky vybudovali na pravom brehu Dunaja opevnené predmostie na mieste dnešného Sadu Janka Král’a v Petržalke (Engerau). Jeho obrancom (5 672 mužom a 22 delám) velil generál Bianchi. Dva prápory tvorili slovenskí vojaci zo 60. c. k. regimentu z Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Turčianskej župy. Francúzom sa nepodarilo predmostie dobyť . Bratislava otvorila obliehatel’om brány až 14. júla na základe prímeria po Rakúšanmi prehraných bitkách pri Wagrame a Znojme. Boje Bratislavu ťažko postihli. Petržalka vyhorela, v meste zhorelo 143 domov, zahynuli stovky l’udí a škody presiahli milión zlatých.
Niekoľko hodín pred rozhodujúcou bitkou o Bratislavu ležali vojaci pri svojich stanoch. Okoloidúci ich nechápavo prekračovali, nazerali do bielych príbytkov.
Vojaci tu oddychovali pred náročnou bitkou či možno i po prebdenej noci. Od piatku ich totiž v Sade Janka Kráľa prebývalo okolo 130.
Na otázku, ako sa vyspali, sa väčšina len pousmiala. „To by sme najskôr museli ísť spať. Teraz to pred bitkou doháňame.“ Do sadu prišli z Čiech.
„Sme zo Slavkova,“ prezrádza pani v dobovom oblečení strážiaca oheň.
Spiacim vojakom neprekážali ani vojenské pokriky či erdžanie koní. „Na hluk sme zvyknutí,“ vysvetľuje pán s dlhými fúzami chystajúci si uniformu.
Ďalej od stanov prebiehal výcvik, možno trochu paradoxne oboch armád súčasne. Kde-tu sa mihla medzi rakúskou i francúzska uniforma.
Deti okrem formovania jednotiek zaujímali najmä kone. Tie mimo zapáchajúcich kôpok na zemi na seba upozorňovali erdžaním a niektoré aj možnosťou vyskúšať si posadiť sa do ich sedla.
„Pozor nechoďte k nemu odzadu,“ upozorňoval pán čistiaci kopytá. „Musím ho pripraviť na boj,“ vysvetlil.
Do zbrane! Buch-buch-buch. Začalo sa ozývať pravidelné udieranie do bubna. To bol signál, že pochod na bojové pole je už tu. Stovka vojakov vyrazila smerom k ohradenému vojenskému priestoru, deti s rodičmi, ľudia s fotoaparátmi či pivom v ruke za nimi. Niektorí už mali miesta na tráve pri ohradenom priestore boja obsadené, iní sa pretlačili, aby videli, no obvode vojnového poľa sa zmestili všetci.
„Dúfam, že bitka nebude trvať tak dlho ako v realite, čiže mesiac,“ povedal na úvod bratislavský župan Pavol Frešo. Potom ho vymenila minimálne podľa hluku ozajstná vojna.
Stanový tábor pri Auparku.
FOTO SME - LUCIA TKÁČIKOVÁ
Evakuácia najmenších Hoci sa Bratislava sa musela brániť len niekoľko hodín, rachotu a dymu bol dosť. Pre niektorých až príliš.
Nabíjanie dela a odpal sprevádzali diváci krikom a zapchávaním uší. Niekoľko detí sa rozplakalo, iné sa naopak hrdinsky vypytovali, prečo napríklad vtedy nebojovali Slováci.
Mamičky s mladšími ratolesťami však opúšťali sad. „Je to priveľmi hlučné, ale inak sa nám páčilo,“ hovorí odchádzajúca mamička s dvojičkami.
Tí, ktorých neodradil rachot, sa dočkali aj zbierania zranených a vytrvalci aj večerného vojenského pochodu na Tyršovo nábrežie. Napriek delostreleckému bombardovaniu to Bratislava opäť zvládla a Petržalka jej nevyhorela.
A to ani napriek početným ranám z dela či vareniu nevyspatými vojakmi.
Deti si zapchávali uši:
FOTO SME - LUCIA TKÁČIKOVÁ
Príprava vojakov na rekonštrukciu bitky o Bratislavu:
FOTO SME - LUCIA TKÁČIKOVÁ
A pozor začína sa bitka! Zapchajte si uši!
