Spred devätnástich rokov poznám príhody čašníka, ktorý v záhradnej reštaurácii pivárne Mamut okrádal počas hokejových majstrovstiev nórskych fanúšikov o tisíce korún.
Nóri ochotne platili a o rukou vypísané účtenky sa nestarali - za cenu desiatich predražených pív by si doma možno nekúpili ani jedno.
Ak dnes mestom blúdia Vikingovia, čo boli v roku 1992 v česko-slovenskej Bratislave, hľadajú piváreň márne. Z Mamuta je herňa binga, striptíz, obchod a garáže. A ten čašník dnes vraj sedí v base.
Akokoľvek ma dnes hanba facká, keď sa pozerám napríklad na umelohmotné sochy „hokejistov" rozmiestnené po centre, alebo si spomeniem na vystúpenie Sisi Sklovskej pri otváracom ceremoniáli, Bratislava je dnes oproti rozbujačeným časom Vladimíra Mečiara inde.
Aj v tom, že zástavy a symboly dnes nenosia len jedovatí nacionalisti.
Ani turistov v pivárňach tak brutálne neokrádajú. Ak už pivárne a bary zisk maximalizujú, nezinkasujú ho okradnutím zákazníka čašníci, ale majitelia, ktorí pred majstrovstvami zdvihli ceny.
Predraženie je oficiálne, dajú vám k tomu aj pokladničný blok. Tomu hovorím civilizačný skok.
Svetové médiá si šampionát napriek hanbe s vykradnutými hotelmi ani nevšimli a to je tiež dobre.
O meste a majstrovstvách by písali, len ak by nám niečo naozaj zásadne nefungovalo. To sa nestalo a pre Bratislavu je to úspech.
