VIEDEŇ. Do horiacich plameňov vložil maliar Adolf Frankl aj tvár Adolfa Hitlera židovský umelec slovenského pôvodu tým vo svojom najväčšom diele "Moje milované rodné mesto a následky vojny" akoby symbolicky skoncoval s fašizmom.
Obraz, ktorý je srdcervúcou spomienkou na vojnovú Bratislavu, treba v galérii ART FORUM vo Viedni návštevníkom doslova poodhaliť, inak je plátno s rozmermi 166 x 277 centimetrov umiestnené za posuvnou stienkou.
Stála expozícia galérie, otvorenej v roku 2006 na viedenskom Judenplatzi (Židovské námestie), obsahuje výber z bohatej tvorby bratislavského rodáka Adolfa Frankla. Prezentovať celoživotné dielo výtvarníka naraz by ani nebolo možné vytvoril približne 250 malieb a 200 kresieb.
Ústredným motívom do Osvienčimu odvlečeného slovenského žida sa stal holokaust dráma prežívaná vždy nanovo, živiaca jeho fantáziu a spomienky ako oheň stravujúci telá zavraždených väzňov koncentračných táborov.
"Otec vždy začal plakať," rozhovoril sa syn Thomas Frankl, ktorý galériu otvoril spolu s manželkou Inge Ruth a teraz pracuje na otcových spomienkach. Pôvodne organizoval len výstavy, ale projekt sa rozrástol a dnes sú dvere do neveľkej galérie otvorené denne okrem soboty.
Farby na obrazoch Adolfa Frankla sú výkrikom výrazné, expresívne, derúce sa z hlbín otraseného bytia, žiariace farbou ohňa. Po návrate z koncentračného tábora mával umelec úzkostné stavy, ale krstné meno Adolf si nechcel zmeniť. Pripomínalo mu, že zostal nažive, kým Adolf Hitler je už mŕtvy. Meno Adolf zakomponoval aj do obrazu Hrôza (das Grauen), písmená namaľoval hebrejsky. Človeku, nepoznajúcemu tento jazyk, ešte umocnia symbolické vyznenie plátna.
Silueta Dómu sv. Martina a Bratislavského hradu sa objavuje v mnohých Franklových obrazoch - schovaná v hlave psa, zakódovaná v symbolických tvaroch a farbách. Bratislavské motívy, smutne známa chytačka židov, rokokový Dom U dobrého pastiera, to všetko sa umelcovi prelína v zúfalej túžbe opäť uvidieť svoje rodné mesto. Výkrik minulosti šialená bolesť strát.
Rodina Franklovcov odišla z Bratislavy do Rakúska v roku 1949 manželke a deťom sa podarilo pred transportom zachrániť a ich odyseu spracovala vo filmovom dokumente Slovenská televízia.
"To, čo chcel otec povedať, povedal svojimi obrazmi," vysvetľuje Thomas Frankl, ktorého slovenčina je dodnes ľubozvučná. Na reálnom gymnáziu, ktoré začal v Bratislave navštevovať po vojne, však zo slovenčiny prepadol. Z ruštiny dostal dvojku. Teraz na to spomína s úsmevom, ale psychologická bariéra slovenského jazyka bola vtedy pre neho realitou. Des vojny každého poznamenal inak, sestra sa nevyhla psychickým problémom.
Niekoľko rokov prežila rodina v Spojených štátoch, ale Adolfa Frankla to tiahlo späť do Európy. Do krajiny svojho srdca už nemohol Bratislavu a Viedeň rozdelila železná opona. Privolával si Bratislavský hrad, symbol mesta, iba v spomienkach.
Nijako však nedokázal zmeniť to, čo z minulosti kričalo, transporty slovenských židov. V najväčšom z jeho obrazov je všetko Bratislava, vlaky, esesáci, slovenskí prisluhovači, biblická postava Mojžiša, horiaci krík, Noemova archa, exodus. Nad mestom prší krvavý dážď, dym je tiež krvavočervený.
"Radili mu, aby stvárňoval iné témy," vysvetľuje Thomas Frankl a ukazuje na obraz, ktorého počiatočný kvetinový motív prekryla postava človeka, čo zahynul pri elektrickom ostnatom drôte.
Málokto vie, a na Slovensku je to známe ešte menej, že rodina Franklovcov vo Viedni istý čas bývala v dome, kde je preslávená Café Hawelka symbolická kaviareň umeleckej smotánky. Tam maliar sedával a nachádzal štipku pokoja v umučenom srdci. Motívy a zátišia z prostredia tejto viedenskej kaviarne sú jedinou tematickou "odbočkou" od hrôz holokaustu.
Život a tvorbu Adolfa Frankla pripomína na fasáde Café Hawelka pamätná tabuľa, na jeseň odhalia pamätnú tabuľu na dome na Ventúrskej ulici číslo 18 v Bratislave. Hoci Franklovo umenie obletelo svet, expozícia na Slovensku sa len pripravuje. Jeho práce už mohla verejnosť vidieť na výstavách vo Viedni, v Berlíne, Mníchove, Norimbergu, Tel Avive, Dachau, Osvienčime či v Los Angeles.
Slováci však galériu, ležiacu tak povediac "za rohom" na viedenskom Judenplatzi, ešte možno neobjavili: školské zájazdy neprichádzajú. Organizovaní turisti sú väčšinou z celého sveta.
Samotné viedenské námestie Judenplatz je viac ako symbolické, židovská komunita tu žila po stáročia. Počas pogromu v roku 1421 mnohých židov zaživa upálili alebo nahnali do člnov na Dunaji. Pri rekonštrukčných prácach sa pod námestím našli zvyšky synagógy.
Teraz je neveľké, pokojom dýchajúce námestie cieľom mnohých návštevníkov rakúskeho hlavného mesta stojí tu židovské múzeum i pamätník rakúskym židovským obetiam holokaustu, ktorý odhalili v roku 2000. Monument je mementom zavraždenia 65.000 rakúskych židov. Zahynuli počas druhej svetovej vojny, ktorej skončenie si svet pripomenul v týchto dňoch.
