V kine Tatra raz hrali Občiansku výchovu a príbeh mladých anarchistov sa plynulo vkradol aj do hľadiska. Sedeli sme v ňom len štyria, ale dvoch chlapcov v zadnom rade film evidentne nezaujal, tak si pri ňom vydiskutovali čosi iné.
Slušne sme ich upozorňovali, prosili sme ich, aby odišli, aj bez rozpakov na nich nadávali a kričali, ale nič. Presvedčiť sa nedali.
V kine Charlies sa k obrazovému a zvukovému zážitku z filmov dlhodobo pridával aj tretí vnem. Projekcie v podzemí takmer úplne znemožňoval smrad zo záchodov (v ktorých asi nikdy nebol toaletný papier a ktoré sa nedali zamknúť).
A v kine Mladosť zas rozhodujú staršie dámy, panie uvádzačky. Raz na Febiofeste prerušili premietanie pásma krátkych filmov. Keď sme reklamovali zvyšok, vysvetlili nám, že v kine sedeli hodinu a pola to že nám musí stačiť. Nemajú rady ani záverečné titulky a raz večer na mňa hádzali kabát zo šatne skôr, ako som si ho pýtala, lebo evidentne nechceli zmeškať posledný autobus.
Samozrejme, že sú to len drobnosti. Aj takéto spomienky mám rada a nechápem, že sa kiná z centra mesta stratili. Ale dúfam, že keď sa nejakým zázračným úsilím vrátia, zjaví sa s nimi aj nový, moderný a priateľský priestor. Nie nostalgický skanzen, v ktorom neboli úplne štandardné služby, zato v nich bolo možné zabíjať citlivosť a slušnosť. História, science-fiction a surrealizmus sú skvelé, keď sú na plátne.
