.
Prečo kandidujete?
„Na Bratislave mi záleží. Od piatich rokov som tu žila. Hoci som žila vonku, tak hneď po revolúcii veľa mojich aktivít smerovalo do Bratislavy. Vlastne až keď som sa dostala do Viedne, som pochopila, ako tá Bratislava mohla vyzerať, keby nebolo tých štyridsať rokov. A to bola dosť veľká facka. Že jedno mesto takto strácalo svoju osobnosť a čo ma najviac mrzí, že za tých posledných 20 rokov ju strácalo naďalej. Ľudia sú tu strašne sklamaní, necítia sa v tomto meste dobre.
Neznesiem už tú skepsu v očiach mojich priateľov z Bratislavy , ktorí tu žijú a povedia, že sa nič nedá robiť, to predsa nie je možné. Myslím si, že pokiaľ tu tí ľudia žijú a pokiaľ majú energiu a lásku k Bratislave, v tom prípade sa vždy niečo dá robiť.“
Ako to chcete zmeniť?
„Moja priorita je pozrieť sa na Bratislavu, na to, čo tu bolo, do roku '89 a po ňom, prehodnotiť vonkajšie verejné priestory, oživiť staré centrum, pozrieť sa veľmi detailne na dunajské nábrežie, kde je množstvo mŕtvych plôch. Nemá každé mesto šťastie, že leží na takej obrovskej rieke,centrum je priamo na nej. Bratislava by z toho mala ťažiť. Vo Viedni je rieka ďaleko, centrum mesta pretína dunajský kanál. Trendom miest je vytvoriť pre peších a pre cyklistov bezpečné prostredie. A ak by sa dalo opraviť nejaké chyby z minulosti, tak sa určite o to budem usilovať.
Jedna z mojich mét je tiež koncentrovať sa na novú zástavbu z hľadiska ekológie. Bratislava by sa mala zapojiť medzi ostatné európske mestá a veľmi dôsledne chrániť svoje životné prostredie, stanoviť si limity, predpísať, čo požaduje od stavebníkov, aj nad rámec zákonov.“
Budete však mať obmedzené kompetencie.
„Ak by som sa do toho úradu dostala, tak tie kompetencie treba vydiskutovať. Ten stav je neakceptovateľný. Pán Šlachta tie kompetencie nemal. Nemohol, hoci má dobré názory, Bratislave pomôcť. To je mrhanie odbornosťou. Už v tom stručnom výpise tejto pozície bolo dané najavo, že nový hlavný architekt bude mať pozíciu inú. Nemalo by význam zaplatiť mu ani jeden plat, keby nemohol zasiahnuť, keby nemohol veci posunúť ďalej, zapojiť verejnosť.“
Chcete teda viac konzultovať svoje rozhodnutie s Bratislavčanmi?
„To je tiež jedna z mojich priorít, naozaj informovať. Budem brať plnú zodpovednosť za svoje kroky. Obyvatelia Bratislavy boli informovaní neskoro, alebo vôbec. Jednanie s občanom bolo až banálne. Budeme pravidelne občanov informovať, aby mali pocit, že sa veci dozvedajú v predstihu a aby sa naučili im rozumieť. Ľudia reagujú úplne ináč, keď im problém predostriete od začiatku. Ktokoľvek toto nerobil, na tom stroskotal.
Nie je možné, aby sa mesto tvorilo bez občanov. Spojenie občan, magistrát a poslanci mestského zastupiteľstva - toto musí fungovať. A do tohto procesu musia vstupovať odborníci. Chcela by som vytvoriť skupinu ľudí, ktorá by vypracovala víziu pre toto mesto, ktorá by dala Bratislave pozitívny impulz. Som presvedčená, že Bratislava potrebuje pozitívne impulzy.“
Čo považujete za najväčší architektonický omyl v Bratislave?
„Páčia sa mi verejné priestory Eurovey, páči sa mi Digital park. Za tým sú architekti, ktorých si veľmi vážim, ktorí majú cit pre zakomponovanie stavieb do urbánneho prostredia. S čím sa neviem vyrovnať, je koridor medzi Hradom a Starým Mestom. Všeličo sa v Bratislave všelijako vysvetlilo, ale toto mi ešte nikto nevysvetlil tak, aby som povedala: no dobre, súhlasím. Je to niečo, čo pôsobí ako jazva na tvári mesta – nielen pre odborníkov, ale pre každého. S tým treba niečo robiť. Nepoviem vám recept, ale všetko sa dá.“
Aj zachrániť PKO?
„Kauza PKO vznikla, pretože už toho bolo dosť. Občanom mizli časti Bratislavy pred očami. Netreba banalizovať, keď niekto má osobný vzťah k budove. Som presvedčená, že táto budova má historickú hodnotu. A budem hľadať na to dôkazy. Ale každá budova má aj morálnu hodnotu a hodnotu z hľadiska života mesta – dokumentuje, že sa tam niečo udialo.“
Problémom Bratislavy je aj územný plán.
„Okolo územného plánu je veľa problémov. Prišiel veľmi neskoro, prišiel veľmi komplikovaný, urobil nejaké status quo v roku 2007. A predsa ešte ostali na mape Bratislavy biele miesta. Povedal, aby sa zachovalo vinohradníctvo, ale neprikázal, nedal recept, takto sa zachová vinohradníctvo. Keď chcel niekto z Rače stavať vo vinohradoch, nejakým spôsobom sa to podarilo. Po tvorbe územného plánu prišlo nesmierne veľa žiadostí o zmeny a doplnky, to predsa nie je normálne. Tak sa dlho na tento dokument čakalo a na druhý deň všetci vedeli: toto mi nevyhovuje, toto nevyhovuje starostom, to privátnym investorom. Územný plán bude musieť byť urobený jednoducho a jasne, musí mu rozumieť každý. Vo Viedni som prednášala od deväťdesiateho do roku 2005 tému architektúra a verejné priestranstvá a vtedy som pochopila urbanizmus a tvorbu mesta. To nie je o tom postaviť krásnu budovu, ale o tom, kde ju postaviť, ako ju postaviť, aby verejné priestranstvo slúžilo verejnosti.“
A Bratislava jej slúži?
„Chápme toto mesto ako jeden celok. Občan, ktorý nežije ani v centre, ani v Eurovei, ale žije niekde inde v meste a tam chce mať peknú ulicu, chce mať sociálne zázemie, škôlku aj malý obchod. Človek musí byť spokojný so svojím bývaním a jeho okolím. Som presvedčená, že 21. storočie sa vráti k človeku, k jeho podstate.“
Čo v Bratislave chýba?
„V Bratislave opomenuli mladé rodiny, ktoré štartujú, opomenuli študentov, ktorí v Bratislave nedostali jeden nový internát, nie sú nájomné byty. Kde sú sociálne byty, ako sa Bratislava stará o svojich postihnutých občanov? Bytová politika je vtedy správna, keď sa hľadí na všetky aspekty, hlavne na tých slabých, lebo tí silní si poradia sami.“
Pomôže sprísnenie zákonov a zavedenie stavebnej polície?
„Treba to zvážiť. Keď je stavebný zákon taký tenký, ako je tu, tak jeho výklad je, samozrejme, zložitejší. Vo Viedni je stavebný zákon hrubší. Radšej hrubší a jednoznačný, ako umožniť ľuďom vykladať zákon tak, ako sa im hodí. Kostra je dobrá, zastaviť stavba sa dá, len sa to nedialo, ale teraz sa to už začína diať. Treba podporiť staviteľov, nechápme to, že je to niečo negatívne, lebo keď sa im dajú rámcové podmienky, keď sa zjednoduší priebeh stavbených povolení – iste ochotne prispeje aj on mestu - niečo za niečo.
Viedeň má všade územný plán zóny, do akej výšky sa tam stavia, aký spôsob zástavby, aké funkcie. Aby aj investor miesto, kam investuje a vedel na to reagovať. Ani tie úžasné nové centrá nebudú fungovať, ak nebude fungovať mesto ako celok.“
Ako to, že Viedeň pôsobí ucelenejšie ako Bratislava?
„Vo Viedni sú stavebné úrady na meste. Mestské štvrte, časti majú svojich starostov, ale nemajú stavebné úrady. Mesto si to drží ako jeden celok. V 2005 roku som natočila jeden film o Bratislave, kde som skúmala okraje miest. A zistila som, že okraj Viedne a Bratislavy sa podobajú ako vajce vajcu, všade sú Billy, Baumaxy, billboardy. Turisti však nehľadajú to, čo je rovnaké, ale to, čo je odlišné.“
Dajú sa robiť zmeny aj v zadlženej Bratislave?
„Nikto nemá peňazí nazvyš. To nie je len o peniazoch. Keď som učila na škole a sprevádzala som študentov po rôznych mestách Európy, v žiadnom hlavnom meste nám nepovedali: My sme tu mali toľko a toľko peňazí a teraz sme si mohli dovoliť toto a toto. Nie, všade rozmýšľali veľmi hospodárne o urbánnom priestore a hľadali cesty, aby obyvatelia spoluvytvárali to mesto.“
Ako konkrétne?
„Keď spravíte pekné námestie a okolo stoja staré domy, majitelia si povedia: Ej, ten dom tu kričí. Pred tým nekričal, námestie bolo ošarpané, dlažba rozbitá, zeleň neudržiavaná. Len čo sa tu uprace, aj občania budú iniciatívnejší.“
Pôsobili ste aj vo Vajnoroch. Tam sa vám to darilo?
„Je to tam trošku pozametané, je tam nová dlažba, je tam vnesený nový duch. Vajnorské námestie je pamiatková zóna, fasády boli ošarpané, bohužiaľ, prestavované rôznym spôsobom. Dnes je pár fasád, na ktorých som mohla participovať zrekonštruovaných. Som presvedčená, že ľudia sa zaktivizujú a že centrum bude fungovať. Treba ľuďom ukázať, ako sa dá žiť aj s takýmto kultúrnym dedičstvom a Vajnorčania považujú život vo Vajnoroch za príjemný.“
