Keďže som chlapec z malomesta (Košice), dalo by sa čakať, že ma teraz ako Mladobratislavčana odpudzuje Petržalka.
Naopak, vždy keď ma cez Petržalku vezú, len sedím a teším sa pohľadom na to, aká je veľká, ako sa tam všetko na seba podobá a pritom Petržalčania ju delia na časti a sú ochotní debatovať, či ten ich zhluk panelákov je lepšie miesto na život ako ten o ulicu ďalej.
Neironizujem, páči sa mi, že o Petržalke sa točia filmy, hrá sa o nej hudba, vážne sa rozoberá jej história, a každý Bratislavčan v nej buď býva, alebo má aspoň jasný názor, čo s ňou treba robiť.
Môj vyhranený odpor k niektorým miestam nie je spojený s konkrétnou lokalitou, ale s budovami, ktorých príbeh ma uráža. Nikdy nevkročím do nových budov Slovenského národného divadla a hokejového štadióna.
O oboch platí – keby neboli, nič zlé by sa nestalo.
Ak by neexistovala novostavba SND, divadlo by sa hralo na iných miestach a ostalo by viac peňazí na iné divadlá. Ak by štát a mesto nepostavili Širokému za naše dane štadión, boli by majstrovstvá v inej krajine, Široký by nemal hotel a Bratislava by mohla namiesto toho mať pár desiatok ihrísk, telocviční či plavární.
A nemuseli by sme sa sústavne báť, že nám Nebratislavčania budú vyhadzovať na oči, ako zvyčajne voláme po efektívnych riešeniach a kritizujeme lacné národovectvo len dovtedy, kým na tom nemôže zarobiť aj pár ľudí v Bratislave.
