Pohľad na vchod do radnice z Hlavného námestie. Šípka označuje umiestnenie obrazu. Hore detail obrazu.
maľbu zlikvidovali, z výzdoby nechali malý detail – obraz starca s bielou bradou vedľa arkiera nad hlavným vchodom. Viaže sa k nemu povesť.
Zastaňte sa ma, otcovia mesta!
Bol horúci letný deň roku Pána 16… V súdnej sieni Starej radnice sedeli členovia mestského súdu. Občania mohli prísť na ich rokovania so žalobami a sťažnosťami, aby u súdu hľadali svoju pravdu.
Do siene vošla jednoduchá žena v smútočnom odeve a s užialenou tvárou. „Zastaňte sa ma, otcovia mesta, zdvihnite ruku na ochranu mojich sirôt!“ vyhŕkla a hlas sa jej triasol od plaču. „Rozpovedz, žena, čože sa ti stalo,“ povedal richtár.
Postúpila vpred a spustila: „Pred týždňom som pochovala muža a ostala sama s piatimi malými deťmi. Ostal nám kúsok poľa a pánboh pomôže, myslela som si. Najala som pomocníka a vybrali sme sa na pole. Ale tam už cudzí chlapi priorávali naše políčko k susednému, veľkému. A sused si tam vykračoval sťa páv a mňa odháňal, že pole patrí jemu.“
Neuveriteľné obvinenie
„Kto je ten človek, čo ti chcel ukradnúť pole?“ spýtal sa richtár. „Sedí tu medzi vami,“ povedala a ukázala rukou na jedného z prísažných. Bol to starší vážený mešťan s dôstojnou bradou, ktorý bol už dávno členom mestskej rady. Vedelo sa o ňom, že má veľa oráčin i viníc a že mu majetok rastie pod rukami. Ten že by sa ulakomil na vdovino pole?
Radný vstal, v senátorskom talári vyzeral úctyhodne, ale na tvári mal zvláštny úsmev. „Slávny súd,“ povedal zvučným hlasom, „táto žena nepozná pravdu. To pole nebolo vlastníctvom jej muža, patrilo mne. Jej mužovi som ho dal do úžitku, lebo mi preukázal službu. Po jeho smrti som si vzal, čo je moje.“ „To je klamstvo, pán richtár!“ skríkla žena. „Ľudia dosvedčia, že tú roľu obrábal otec môjho muža a ešte predtým otec jeho otca. Všetci dosvedčia, že vždy patrila našej rodine.“
„V hlave sa jej asi pomútilo,“ odpovedal radný pán a siahol do príručnej truhličky. Vytiahol pergamen a podal ho richtárovi: „Tu je dokument o tom, že mi pole odjakživa patrilo. Ráčte sa presvedčiť.“
Krivá prísaha
Richtár listinu prečítal, skontroloval pečať a pokýval hlavou. Za ním to urobili všetci prísažní. „Listina jasne dokazuje, že pole patrí radnému pánovi, o ktorom si sa ty, žena, vyslovila pred súdom tak nactiutŕhačsky,“ hovorí richtár. „Závisí teraz od neho, či bude žiadať tvoje potrestanie!“
„Ale veď to je neslýchané!“ vykríkla žena. „Tá listina nemôže byť pravá! Istotne je falošná. Nech radný pán odprisahá jej pravosť! Tu, pred svätým krížom! Ak on bude ochotný zaťažiť si dušu krivou prísahou, ja sa zmierim so svojou biedou.“ Richtár pozrel na prísažných, tí prikývli.
„Súd ťa vyzýva na prísahu, pane!“ Radný pán vstal, dôstojne prešiel ku krucifixu a položil pravicu na Bibliu. „Prisahám pred tvárou všemohúceho,“ odriekal pevným hlasom, „že som hovoril pravdu a len pravdu. Ak som prisahal krivo, nech ma vezme čert trebárs do pekla!“
Nastala chvíľa ťaživého ticha. Potom sa budova zatriasla a ozval sa hrozný rev, buchot a svišťanie, sťaby výskali všetky pekelné mocnosti. Zahrmelo a červená guľa ohnivou čiarou zletela dolu radničným komínom, až to vyhodilo zdobenú mriežku na kozube súdnej siene. Pred užasnutou mestskou radou stál čert v červenom kabátci a rehotal sa. Prikročil k radnému pánovi a ťapol ho po pleci! „Dávno som ja vedel, že raz budeš môj!“
Prehodil mu cez hlavu červenú mantilu a so živým batohom na chrbte skokom rozrazil zatvorený oblok. Od radosti nad vzácnou korisťou buchol hlavu radného pána o stenu a s rehotom sa stratil.
Obraz maľovaný pekelníkom
Chvíľu trvalo, kým sa richtár a prísažní spamätali z ohromenia. Sieň bola plná pekelného dymu, smradu a sírového zápachu, až oči štípali. Vyhrnuli sa pred radnicu a zhlboka dýchali svieže povetrie. Vtom ktosi ukázal prstom – a všetci zhíkli. Na stene, kde pekelník tresol hlavou radného pána, sa skvel obraz, ako vpálený do omietky: muž v čiernom šate pred otvorenou knihou, vysoké čelo, biela brada. Všetci ho ihneď spoznali. Bol to on, krivoprísažník! To sám čert nechal jeho podobu na výstrahu všetkým budúcim generáciám.
Autor: JOZEF KOČI
