V pondelok v kníhkupectve Media klub podpisoval svoju novú knižku Nočný tam tam Boris Filan. Za predošlú – Tam tam 3 – získal okrem iných ocenení aj druhé miesto v čitateľskej ankete Kniha roka, organizovanej dvojtýždenníkom Knižná revue. FOTO SME – PAVOL MAJER
že prichádza biely muž… BORIS FILAN.
V čom je Nočný tam tam odlišný od predošlých?
„Zásadný rozdiel je v dvoch veciach. Prvý raz som sa vydal do sveta s digitálnym fotoaparátom. Zrazu k mojim očiam pribudlo tretie fantastické oko. Digitálny fotoaparát je totiž veľmi užitočná forma vedenia denníka. Nafotil som niekoľko stovák fotografií, ukladám si ich na CD a celú cestu mám ako na filme. Druhá nová vec je, že som knižku zveril Dávidovi a Ivanovi Popovičovcom. Mala teda naozaj profesionálnych úpravcov. Fotografická zložka Nočného tam tamu aj tým, že je farebná, vyzerá teraz ako pekná žena s chybami, keď sa oblečie u dobrého návrhára. Aj oni dvaja trčiace bruško skryli, prsia podvihli, nohy predĺžili, zadoček zaguľatili a oči zväčšili.“
Ktorým krajinám ste predĺžili nohy a zaguľatili zadoček?
„V knižke sú zážitky z Vietnamu a Peru, ale aj niektoré staršie z Austrálie, Tunisu a z Londýna. Verím tomu, že veľmi dôležitou stránkou knihy je práve jej obrazová zložka. Vždy som miloval knižky, ktoré robieval Jozef Vágner alebo Miroslav Horníček. Obrázky v nich čosi dopovedali. Napríklad píšem o tom, ako Peruánci vzývali boha slnka Intiho, aby na nás nezanevrel. Ale je to hneď niečo iné, keď vidíte týchto skvelých mužov, Inkov, aj na fotografii.“ Existuje miesto, ktoré ste navštívili, ale ešte len nosíte v sebe?
„Málo píšem o krajinách, s ktorými viac súcitím, ako si z nich robím srandu. Keď som písal o bývalom Sovietskom zväze, aj bolo z čoho si uťahovať, aj mi bolo sentimentálne, že sme to všetko sami prežili. Na druhej strane, ešte som nič nenapísal o Las Vegas. To si nechávam v sebe. Musím spracovať, či je Las Vegas najlepšie, alebo najstrašnejšie miesto na svete.“
S akými pocitmi sa svetobežník vracia do rodnej Bratislavy?
„Som rodený Bratislavčan a vraciam sa sem so zmiešanými pocitmi. Mám tu všetko, čo je srdcu blízke, ale stále mi je ľúto, ako sme prepásli príležitosť urobiť z Bratislavy príjemné, útulné miesto. Už dávno som niekde chcel tvrdo povedať – možno práve teraz je príležitosť – že veľa ľudí trestajú za rôzne veci, ktoré by sa možno dali aj prepáčiť, ale nikto nikdy nevzal na zodpovednosť tých, ktorí rozhodli o výstavbe Petržalky. Ktorí odsúdili stotisíc ľudí k životu v králikárni. Bolo by vhodné aspoň zverejniť mená tých, ktorí skvelý nápad dostali a uviedli do života. Pretože keď vidím Petržalku, hovorím si, že je to jedno z najnevhodnejších miest na bývanie na svete.“
Nenapíšete knihu o Bratislave?
„Práve teraz píšem v Piešťanoch taký bratislavsko-slovenský román. Bratislava si zaslúži ,svoju knihu‘. Keď ju napíšem, myslím, že by ju ako film veľmi dobre dokázal zrežírovať Dušan Hanák.“
Vaše knihy sú veľmi obľúbené.
„V Piešťanoch bývam v penzióne a vedľa je obchod. Majiteľom je zvláštny človek. Hovoril som s ním o futbale a on povedal, že Francúzsko mohlo vyhrať, lebo dalo dve žrde. Pani, ktorá utierala dlážku, sa ozvala: ,Počula som, že na týchto majstrovstvách sa strely do žrde nepočítajú, len tie, čo idú do brány.‘ To platí aj o knihách. A ešte niečo. Spomínaný obchod sú potraviny, ale nie je to na ňom napísané. Spýtal som sa ho, počúvajte, nebolo by dobré napísať, že sú tu potraviny? Zamyslel sa a povedal: ,Tak by vedel predávať bársgdo.‘ To je v tejto dobe úplne unikátny postoj k životu.“
