DEVÍN. "Cítim potrebu ospravedlniť sa v prvom rade za ich veliteľov, ktorí vydali príkazy, aby strieľali do vlastných spoluobčanov. Túto obrovskú tragédiu si so sebou ponesú celý život," povedal minister obrany Ľubomír Galko (SaS) na dnešnom slávnostnom akte pri pamätníku Brána slobody na Devíne, pri spomienke na obete, ktoré vojaci v rokoch 1948-89 zabili, alebo zranili pri pokuse o emigráciu.
"Len na tejto československo-rakúskej hranici bolo zastrelených 42 ľudí, z toho 24 za prítomnosti vojakov základnej služby," povedal minister na podujatí, ktoré spolu s Ministerstvom obrany (MO) SR zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS).
Na Československých hraniciach zastrelili viac ako 400 ľudí
"Sme tu na to, aby sme na tieto udalosti nezabúdali, aby sme ich pripomínali aj ďalším generáciám," dodal. Celkovo bolo v období rokov 1948-89 na hraniciach zastrelených viac ako 400 ľudí, rádovo viac ich bolo zranených, väznených a perzekvovaných.
"Ďakujem vojakom pohraničnej stráže, ktorí ostrými nábojmi strieľali ponad moju hlavu," vyhlásil počas slávnostného aktu predseda KPVS Anton Srholec, ktorý sa neúspešne pokúsil opustiť republiku v roku 1951. Ak by namiesto strieľania do vzduchu niektorý z pohraničníkov Srholca zastrelil, dostal by za odmenu dva týždne mimoriadnej dovolenky.
"Komunisti urobili čokoľvek, aby udržali svoj totalitný režim. Neštítili sa ničoho a neváhali zavraždiť tých, ktorí mali iný názor, ktorí milovali slobodu, ktorú im tento režim vzal," vyhlásil vo svojom prejave Galko.
Galko vidí paralelu s Lýbiou
Popri odškodnení, ktoré pre obete komunistického režimu upravuje zákon, je podľa neho potrebné vysielať aj symbolické signály o nesúhlase s praktikami totalitného režimu. "Vieme, čo sa deje v dnešnej dobe napríklad v Líbyi, kde diktátor nechal strieľať do vlastného obyvateľstva, aj v tom je určitá paralela," poznamenal minister.
"Mali by sme odpúšťať, ale nie zabúdať," zdôraznil na spomienkovom stretnutí, ktorého sa zúčastnilo niekoľko desiatok bývalých politických väzňov. Medzi zhruba 100 pozvanými hosťami boli okrem zranených aj príbuzní usmrtených pri pokuse o útek zo socialistického Československa.
Anton Srholec: Po desiatich rokoch väzenia si spomenuli, že som ešte nebol na vojne
Osobné skúsenosti so smrťou priateľa, ktorého zastrelili na hraniciach, niekoľko rokov väzby na samotke a dlhoročné prenasledovania zažívali aj ďalší ľudia, ktorí sa pokúsili o emigráciu.
DEVÍN. Keď sa predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) Anton Srholec dostal po desiatich rokoch z väzenia, kde sedel za pokus o emigráciu a vykonštruovanú velezradu, poslal mu režim ešte aj povolávací rozkaz do armády.
"Ja som sa po desiatich rokoch vrátil z väzenia a potom zistili, že som ešte nebol na vojne. Tak ma povolali, bol som v Opave na tzv. náhradnej vojenskej službe," uviedol Srholec na dnešnej spomienkovej akcii venovanej obetiam komunizmu, ktorú organizovala KPVS a Ministerstvo obrany (MO) SR pri pamätníku Brána slobody na Devíne.
Srholec v najbližších dňoch oslávi 60. jubileum svojho rozhodnutia emigrovať. "V týchto dobách sa dožívam 81 rokov, pred 60 rokmi som bol 21-ročný študent teológie a chcel som študovať a pripravovať sa na svoje povolanie," povedal. "
Keďže mi to nebolo umožnené, tak som sa rozhodol opustiť Československo ilegálne. So skupinou kňazov a študentov sme išli na hranice. Tam nás pochytali, ani sme sa o prechod hraníc nepokúsili, lebo bola vysoká hladina rieky Moravy," spomína Srholec na momenty, ktoré mu osudovo ovplyvnili život. V tom čase si myslel, že mu za pokus o prekročenie hranice hrozí maximálne dvoj- až trojročný trest, v roku 1951 ho však odsúdili až na dvanásť rokov väzenia, z ktorých si reálne odsedel desať.
"Za svoju trestnú činnosť, pokus o prekročenie hraníc, som naozaj dostal iba dva roky. Ale bol som študent teológie a oni si mysleli, že ak by sa mi to podarilo, pôjdem robiť do vatikánskych služieb, alebo nejakej kontrarozviedky proti nášmu štátu.
Vykonštruovali toľko možností, že zo mňa urobili potenciálneho špióna a nepriateľa našej vlasti," dodal Srholec s tým, že za potenciálnu protištátnu činnosť v zahraničí dostal trest ďalších desať rokov. Na otázku, či dostal desať rokov za trestný čin, ktorý ešte nespáchal, ale potenciálne mohol spáchať, ak by sa mu útek z Československa podaril, Srholec odpovedal: "Áno, presne tak."
Dodal, že z jeho vtedajších spoluväzňov žijú ešte dvaja, ale jedného vo väzení tak príšerne bili, že doteraz nie je psychicky schopný prísť na sútok Moravy a Dunaja, kde ho v päťdesiatych rokoch zatkli. "Viete, on bol vtedy vojak. Teda ušiel z armády, niekde ešte nechal svoju zbraň a pokúsil sa emigrovať," povedal s tým, že v tej dobe boli vyšetrovacie metódy veľmi tvrdé a ľudský život "nemal žiadnu cenu".
Traumatické zážitky majú za sebou aj ďalší bývalí politickí väzni, ktorí sa zúčastnili dnešného stretnutia. Osobné skúsenosti so smrťou priateľa, ktorého zastrelili na hraniciach, niekoľko rokov väzby na samotke, celoživotné prenasledovanie. To všetko bola cena, ktorú ľudia platili za to, že sa rozhodli žiť niekde inde a nie v komunistickom Československu.
(tasr)
