Horolezec BRANISLAV PASTOR, ktorý sa otočil len sto metrov pod vrcholom osemtisícovky, vraví, že svoje rozhodnutie analyzoval až po zostupe. V Karakorame vraj Slovensko ľudia poznali vďaka futbalu.
Ako sa Bratislavčan dostane na osemtisícovku?
„Začalo to lezením na skalkách v okolí Bratislavy a postupne som pričuchol k vyšším vrchom, cez slovenské hory cez Alpy, Elborz v Iráne, indické Himaláje, Pamír a Ťanšan v Kirgistane až do Karakoramu v Pakistane."
Kde sa dá v Bratislave trénovať na takéto veľhory?
„Je to lezenie na umelých stenách, okrem nich je známa napríklad Platňa pri tuneli, Pajštún, ten je veľmi obľúbený, alebo skala pri Technickom skle. No samozrejme je lepší tréning v ľadovcových oblastiach v Alpách."
Ako ste vy v Bratislave pripravovali na expedíciu a výstup na Broad Peak v Karakorame?
„Dosť veľa behávam, moja obľúbená trasa bola z Lamača na Klanec a odtiaľ po žltej na Kamzík a späť, tam je strmá cesta hore, čiže beh do kopca, potom v okolí Karlovej Vsi na Dlhých dieloch. Na radu Jaryka Stejskala (výškový horolezec pozn. red) som si naložil batoh jeden a pol litrovými fľašami plnými vody a chodil som po paneláku na dvanáste poschodie a späť. To som robil do zblbnutia ako šliapanie so záťažou do kopca."
A čo aklimatizácia? Dá sa na ňu v Bratislave vôbec nejako pripraviť?
„Aklimatizácia je postupné trávenie času vo výške. Odporúča sa nespať dva dni po sebe vo väčšom rozdiele ako 500 výškových metrov. Keď sme šli pod Broad Peak bol to osemdňový trek a spali sme vo výške od 3-tisíc do 5-tisíc. Aklimatizácia do base campu, ktorý bola asi vo výške 5-tisíc metrov, tak bola plynulá a hlavne primeraná."
Prešli ste veľkými teplotnými rozdielmi. Ako ste si zvykali na teplotu?
„S tým, že je to pomerne vo veľkej výške a keď je bezvetrie a bez oblakov, tak sa teploty môžu blížiť až k plus 40. No a v noci, keďže je to vysoko a keď sa k tomu pridá vietor, tak to klesá hlboko pod nulu."
Chceli ste vystúpiť na Broad Peak dvanástu najvyššiu horu sveta (8047 metrov), Prečo práve tam?
„Na vrchol Broad Peak sme šli štyria, ako v podstate začiatočníci v tých vysokých horách. Každý z nás mal síce už niečo za sebou, no nie také vysoké. Pri výbere sme dali na odporúčanie viacerých lezcov. Broad Peak patrí medzi tie relatívne ľahšie osemtisícovky, menej náročné na techniku výstupu."
Akou technikou ste šli vy? Koľko výškových táborov ste postavili?
„Väčšina osemtisícoviek sa chodí na tri výškové tábory, niektoré aj na viac Tou ľahšou technikou som myslel skôr skalné lezenie. My sme síce zažili aj nejaké skalné pasáže, lebo minulý rok neprišiel monzún a v Karakorame boli úplne iné snehové podmienky."
Čiže neboli skaly prikryté snehom?
„Nie neboli, čo sa potom odzrkadlilo na záplavách, ktoré nás postihli, keď sme odchádzali."
Viem, že ste sa otočili pod vrcholom, koľko metrov a prečo?
„Asi sto metrov pod vrcholom. Nazval by som to technické problémy. Na vrcholovom hrebeni asi vo výške 7900 mi nešťastnou náhodou spadla termoska a ostal som úplne bez vody. Vrchol bol asi len sto výškových metrov, čo je minimálne hodina, dve hore a potom späť. No už doma som si povedal, že keď bude nejaký problém, tak prvoradé bude prežiť. Tak som sa otočil. Možno by sa mi podarilo vyjsť hore, možno nie. Vrátil som sa s vedomím, že mám ešte dvadsať dní na výstup a že sa cítim úplne v poriadku a nie je dôvod, prečo by som to potom nemal vyliezť. Až na to, že potom to už počasie nedovolilo."
Bolo to ťažké rozhodovanie?
„Tým, že som si ten moment tak vopred premyslel, že nebudem premýšľať a idem dole, tak som sa otočil a analyzovať som to začal až dole."
Ľutujete to?
„Už aj áno, dalo sa zabojovať, no mohol to byť aj pomerne veľký risk.
Na vrchol ste šli štyria. Dvaja vyšli hore, dvaja nie. Existovalo medzi vami nejaké súperenie?
„Ak áno, ja som si to nevšimol. Každý šiel svojím tempom, spravil pre tím, čo bolo treba a či mu to trvalo dve hodiny alebo dve a pol, to nikto neriešil."
Na Broad Peaku zahynulo už viac než 20 ľudí. Čím je vrch nebezpečný?
„Na Broad Peaku zomreli nejakí ľudia, no patrí stále k tým bezpečnejším. Existuje taká štatistika – počet úmrtí na jeden úspešný výstup. Presná štatistika z roku 2003 hovorí, že na Broad Peaku je 18,33 výstupov na jeden smrťák."
Ako prebehla samotná expedícia?
„Človek priletí do Islamabádu (hlavné mesto Pakistanu pozn. red), odtiaľ sme šli po Karakoram highway do Skardu, čo je také centrum, zhruba ako náš Smokovec, odtiaľ sme šli do dedinky Askole, kde sa najímajú nosiči."
Áno, počula som, že tam majú ľudia veľký záujem stať sa nosičom?
„Keď príde nejaká expedícia, tak to tu musí riešiť polícia, každý sa chce, potrebuje dostať do expedície. Lebo pre ľudí tu to je jediný zdroj príjmu a čo nezarobia za tieto dva mesiace, čo tam chodia expedície, tak to nemajú celých nasledujúcich desať mesiacov."
Čiže vás strážili policajti?
„Áno, strážili, aby sa k nám dostali len takí nosiči, ktorí skutočne aj niečo ponesú, aby tam neboli príživníci a zlodeji."
Vyniesli vám veci až do base campu?
„Áno, každá skupina dostane kuchára a pomocníka kuchára. Okrem toho tam musí byť styčný dôstojník ako predstaviteľ vlády. To je väčšinou vojak, ktorý by mal byť celý čas s nami. Rieši všetky cestné kontroly pre Taliban a tiež problémy s políciou a krádežami. Mal by byť s nami celý čas v base campe, no tak ako väčšina, vydržal s nami pár dní a šiel dolu do dôstojníckeho klubu."
Čo z toho má? Ste mu za to platili?
„Je to významný bod v jeho vojenskom životopise. Vyšiel do istej výšky, dostal frčku a má vyšší plat."
Tunajších ľudí upútal vraj aj váš účes. Poznajú tu ľudia dredy?
„Boli prekvapení, každý si to chcel chytiť a aj sa s mnou fotili."
Vy ste zažili netypické počasie, spomínali ste, že neprišiel monzún. Čo bolo ešte netypické?
„Nečakané boli zvraty počasia. Ľudia, ktorí tam už boli, nám opisovali trasu, no ich opisy nesedeli ani raz. Šli sme v rôznych podmienkach, raz po skale, raz po hnilom, premočenom snehu, všetko bolo iné, ako sme čakali. Prekvapili ma aj iné expedície. Pri druhom pokuse o výstup na vrchol, som prišiel do svojho stanu a tam bol Argentínčan s Američanom a ponúkli ma naším čajom. Nechcelo sa im riešiť svoj stan a spacák. Tomu sa hovorí vykrádanie stanov, využili to, čo našli."
Potom ste ich vysťahovali?
„Povedal som im, že idem dole so svojím stanom, nech to vyriešia. Niektorí si predstavujú, že keď sa to stane, tak začne hádka, no my sme boli v dosť zlom stave. Boli sme radi, že nám dali napiť náš čaj."
Na vrchol ste šli bez použitia umelého kyslíku a bez podpory výškových nosičov. Čo hovoríte na horolezcov, ktorí idú s použitím kyslíka?
„My sme nemali podporu kyslíka, mali sme prenajatú kyslíkovú fľašu na medicínske účely. Mali sme ju na to, že keby nastal nejaký problém, tak ju použijeme na záchranu života. Čo si o tom myslím? No je to asi tak, ako keď sa beží na sto metrov a jeden človek môže bežať iba na šesťdesiat. Keď idete na osemtisícovku s podporou kyslíka, je to ako keby ste šli na šesťtisícový kopec. Nie je to doping, ale nie je to spôsob, akým by som sa chcel ja dostať na kopec. Keď na to telo raz nemá, tak na to nemá."
Expedícia na osemtisícovku niečo stojí? Koľko vás stál Broad Peak?
„Najdrahší je asi servis od agentúry. Tisíc euro plus mínus stojí letenka, asi tisíc alebo tisíc päťsto stojí permit na jedného človeka."
Permit, čo to je?
„To je povolenie, aj vojenské. No a asi štyritisíc euro stojí ten servis, že človek vystúpi z lietadla a už sa o neho starajú."
Museli ste ho mať?
"Áno, do Karakoramu sa dá ísť iba s agentúrou, na vlastnú päsť sa človek cez vojenské kontroly nedostane. Čiže vyjde to tak ako taká lepšia dovolenka v Karibiku."
Mali si sponzora?
„Marmota je vysokohorský klub, z ktorého sme mali dvoch členov. Každý mal nejakých menších sponzorov. Ja som mal najmä milujúceho sponzora (smiech), otca a mal som aj podporu z mojej práce (outdoorová predajňa pozn. red)."
Branislav Pastor v Karakorame.
FOTO - ARCHÍV BRAŇO PASTOR
Karakoram je vojenským územím. Bolo to cítiť?
„Je to pri hraniciach s Čínou, Američania vytlačili z Afganistanu veľa Talibancov, takže sú tam všade vojenské kontroly. No a tým, že sú stále vo vojne s Indiou, tak na stokilometrovom treku bolo niekoľko vojenských základní, kde sedia dvaja nešťastníci pol roka a potom ich niekto príde vystriedať."
Čo tam robia?
„Strážia kopce, aby im ich Indovia neukradli. Ako som už spomínal styčného dôstojníka, tak jeho úlohou je aj zakázať fotiť expedíciám pre nich strategické veci ako napríklad mosty. Každý most strážil jeden vojak so samopalom. My sme mu síce povedali, že existuje Google Earth, že to je úplne zanedbateľné, no jeho nezlomný argument bol, že tam nie je vidno, v akom stave sú mosty a na fotke áno."
No potom, keď prišli tie záplavy, tak mosty zničili. Čo presne stalo na vašej spiatočnej ceste?
„Prvá správa okrem futbalu (majstrovstvá sveta 2010 v južnej Afrike pozn. red), keď sme prišli späť do mesta Skardu, bolo, že prišiel neskoro monzún vo väčšej sile a intenzite. Napríklad na Karakoram highway sa stalo niečo také ako v americkom filme, keď dupneš na plyn a za tebou sa zrúti cesta dole do Indusu. Celkovo 160 kilometrov Karakoram highway padlo do Indusu a nás nakoniec evakuovali vojenským herkulesom, lebo po zemi sa nedalo odtiaľ dostať, cesty už neboli. Stalo sa aj, že džíp s turistami spadol do Indusu."
Sledoval sa tam futbal?
„Prekvapivo aj v tých dedinách vedeli vďaka futbalu o Slovensku. Normálne za mnou prišiel Pakistanec a hovoril, ako sme v poslednej minúte dostali gól od Nového Zélandu."
Aké máte teraz vysokohorské plány?
„Plány máme, ak sa podarí a všetko dobre pôjde tak sa ešte tento rok chcem vydať na ďalšiu osemtisícovku."
Možno Tatry stále považovať za akúsi mekku slovenských horolezcov? Trénujete tam?
„Ja mám bližšie Alpy, hoci to nie je bližšie kilometrovo, čo sa týka času cesty určite. Bratislava je asi po tatranskom regióne v počte ľudí, ktorí sa venujú horolezectvu, druhá. Z našej expedície sme boli zo štyroch dvaja Bratislavčania."
V Alpách s dá lepšie pripraviť ako v Tatrách?
„Samozrejme, Alpy sú vyššie. V Alpách, ak má človek šťastie a počasie mu praje, tak sa môže dostať až do výšky 4800 metrov, čo je s Tatrami neporovnateľné. Je to dobré na aklimatizáciu. Druhou vecou sú ľadovce, veľa skúseností človek nadobudne práve pobytom v ľadovcových oblastiach, ktoré sú v Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku a aj Rakúsku, hoci tam sú tie ľadovce nižšie."
To je asi rozdiel od známych horolezeckých expedícií spred revolúcie. Tí trénovali asi v Rusku.
„Áno, chodilo sa do Ruska. Úspešnosť starších slovenských expedícií je v tom, že na kopce sa dostali horolezci, lepšie povedané „páni horolezci", ktorých jediný záujem nebolo dostať sa na vrchol normálnou cestou, ale vytýčiť nový smer, alebo zdolanie veľmi ťažkej cesty. Keďže sa von dostala len špička, ľahká cesta pre nich nebola cieľom."
Mali úspech?
„Myslím, že táto generácia horolezcov dokázala vo výškovom horolezectve veľa vecí doteraz uznávaných, bolo by super keby nastúpila nová generácia, no zatiaľ to tak nevyzerá."
Ako sa za komunizmu dostávali von?
„Bola a aj teraz existuje horolezecká reprezentácia, no už to nie je tak dotované ako kedysi. Teraz už nie sú na nič peniaze."
Čo hovoríte na Alaina Roberta, ktorý lezie po budovách, má to ešte niečo spoločné s horolezectvom?
„Dlho liezol na skalách free solo, čiže bez istenia. No dal sa na toto, je to pre neho finančne náročné a spoločensky zaujímavé. Je to tiež lezenie."
Myslím, že bol aj v Bratislave.
„Áno, liezol na rozhlasovú pyramídu."
Slovenská expedícia na Broad Peak. Jan Doležal, Tomáš Rigoci a Branislav Pastor.
Karakoram je vojenským územím, mosty sú tu považované za strategické a je zakázané fotiť ich.
Branislav Pastor a Tomáš Rigoci počas expedície v stane pod K2.
Nosiči v Karakorame. O prácu nosiča je tam veľký záujem, patrí ku kľúčovým zdrojom obživy. Expedície pred náporom nosičov stráži dokonca polícia.
FOTO - ARCHÍV BRAŇO PASTOR
