Po Neapole sa síce povaľovalo neodvezené smetie, ale veď o problémoch sme vedeli a neznalí si povedali: Južania.
Aj cesta z letiska do centra Neapola bola veselá. Autobus hrkotal hrboľatou cestou cez nie práve výstavnú štvrť mesta. V pohode, veď sme v Neapole.
Pekné počasie vydržalo až do Bratislavy. Spolu s tromi Talianmi, dvoma Angličanmi a neidentifikovateľným zvyškom osadenstva lietadla sme nasadli do šesťdesiatjednotky. Už dlho som nešla takým špinavým a zničeným autobusom. Zrejme vypadol spoj a museli ho nahradiť, čím mali.
Mladý Angličan sa už ošíval a obzeral. Postavil sa k oknu, aby dobre videl, kam to prišiel. Celou cestou som si vravela, prečo nie je zamračené, prečo neprší. Ranné slnko odhalilo všetko a pochmúrnu atmosféru len zdupľovalo. Najmä časť na Trnavskej ceste pri Martinskom cintoríne bola zúfalá – vyschnuté pahýle zeliny z minulého roku, počarbané steny sivozelených bytoviek a lietajúce papiere.
Angličan len pozeral a asi dvakrát sa poškrabkal za uchom s rozpačitým výrazom. Vravela som si, počkaj, prídeme viac do mesta, to bude iné. Nebolo. A ani si radšej nepredstavujem, ako sa asi zatváril, keď vystúpil na Hlavnej stanici. Nakoniec je možno dobré, že vtedy poslali ako záložák ten starý špinavý autobus. Bola to príprava na civilizačný šok. A možno si tiež len povedal: Pohoda, južania.
