Nevyrovnali sme sa s históriou, vidieť to aj na sochách a futbale.Proti pravicovému extrémizmu robia mimovládky už niekoľko rokov v Bratislave kultúrny protest Dosť bolo ticha. Organizuje ho aj ZUZANA GÁBOROVÁ z Nadácie otvorenej spoločnosti.
Podujatie Dosť bolo ticha malo tento rok vysokú účasť. Zaujíma Bratislavu neonacizmus?
„Nechcem povedať, že ľudia sa nejako osobitne zaujímajú o problematiku pravicového extrémizmu. Myslím si, že si uvedomujú, že žijú v multikulturálnej spoločnosti. Nevedia možno presne zadefinovať, čo sú neonacisti, ultranacionalisti, pravicoví extrémisti, ale uvedomujú si, že nie je celkom v poriadku, keď neonacisti pochodujú mestom a zájdu na hrob predstaviteľa slovenského štátu, kde vykrikujú známe nacistické heslá."
Celé podujatie sa nazýva Dosť bolo ticha. Nemáte strach nebyť ticho? Veď v Bratislave už jedného človeka považovaného za antifašistu zabili.
„Nemáme strach. Naším cieľom bolo vytvoriť platformu na diskusiu. Chceli sme vyjadriť nesúhlas s tým, čo sa 14. marca v uliciach Bratislavy deje, keďže ide o pripomínanie slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 a jeho najvyššieho predstaviteľa v pozitívnom zmysle. Nesúhlasíme s takouto interpretáciou dejín Slovenska a sme za kritické videnie tohto obdobia. Povedali sme si, že to v rámci takejto akcie chceme verejnosti oznámiť."
Chodia pravicoví extrémisti aj na akcie v rámci Dosť bolo ticha?
„V minulosti skôr došlo k stretom v rámci pouličných akcií. Možno preto, že extrémisti neradi vstupujú do konfrontácie v rámci diskusií s ľuďmi s odlišnými názormi. Prišli na našu minuloročnú diskusiu do Artfora, ktorú si však len nahrávali a potom ju dali postrihanú na internet. To nám neprekážalo. Veď ak chce niekto prísť a naučiť sa niečo nové, nech sa páči."
V Bratislave často vidieť mladých chlapcov oblečených do módnych značiek, ktoré propagujú rasistické a fašistické idey. Kupujú si to oblečenie z nevedomosti?
„V tomto netreba byť naivný, túto značku si dnes nekúpite, lebo sa vám páči dizajn. Symbol funguje ako informačná skratka, ktorá reprezentuje informácie o subjekte, ktorý ju používa. Treba si uvedomiť, že ak je jednému z popredných predstaviteľov neonacizmu na Slovensku umožnené prísť na natáčanie seriálu v tričku s logom takejto značky, niekde sa stala chyba."
Stále sa odhaľujú nové sochy predstaviteľov fašistického slovenského štátu, napríklad Ferdinanda Ďurčanského. Ako sme sa vyrovnali s touto časťou našej histórie?
„Nedá sa povedať, že by sme sa s týmto obdobím vôbec vyrovnali, to nie. Ale koľkí z tých, ktorí pochodujú mestom, naozaj vedia, čo sa v tomto období na Slovensku dialo? Koľkí z nich naozaj vidia tú historickú súvislosť
a koľkí sa k neonacistom pridávajú len z dôvodov svojej osobnej frustrácie?"
Je v poriadku, že časti politikov neprekážal gardistický dvojkríž na soche Svätopluka na Hrade?
„K tomuto sa nechcem vyjadrovať."
Prečo sa prejavy extrémizmu dostávajú aj do športu, najmä medzi futbalových fanúšikov?
„Športoví fanúšikovia, najmä futbaloví hooligans, štát stoja na daniach obrovské peniaze a je veľká škoda, že sme si s tým doteraz nedokázali poradiť. Situácia zašla až tak ďaleko, že bežná rodina s deťmi dnes na takéto športové podujatie nepríde, lebo má strach. Hooligans sú tvrdé jadro fanúšikov, jedna časť sa zapája do konfliktov s myšlienkou podporiť svoj klub, ale, bohužiaľ, tá druhá využíva futbalové zápasy na rozpútanie násilností."
Čo protipól neonacistov, extrémistická ľavica. Existuje na Slovensku vôbec?
„Podľa mňa tu neexistuje skutočná extrémistická ľavica. Možno ju z diaľky pripomína zopár jednotlivcov, ktorí nie sú unifikovaní. Je to tak aj vo väčšine postkomunistických krajín."
Takže v Bratislave neprebieha boj medzi týmito dvoma skupinami?
„Ani nie medzi extrémistickou ľavicou a pravicou. Skôr medzi extrémistickou pravicou a ostatnými – či už viac radikálnymi odporcami, alebo myšlienkovými bojovníkmi."
Prečo sa z človeka stane neonacista?
„Dôvodov je viacero. Sociálne prostredie, z ktorého vyšiel, osobná frustrácia, pocit spolupatričnosti či stereo〜typy a predsudky, ktoré získal v procese formovania vlastnej osobnosti. Zo všetkých týchto pocitov je najlepšie niekoho obviniť."
Neonacisti si teda myslia, že keď si stanovia vinníka za svoje vlastné problémy, tak vyriešia svoju situáciu?
„Najjednoduchšie je vždy nájsť si spoločného nepriateľa, ktorého obviníme z vlastného zlyhania. Ak je človek dlhodobo nezamestnaný, je preňho jednoduchšie si to zdôvodňovať tým, že trh obsadila vietnamská menšina ponúkajúca lacný tovar, čo ho znevýhodnilo na trhu práce, než uznať, že nemá dostatočné vzdelanie alebo dobrý podnikateľský zámer."
Je v niektorých oblastiach Slovenska prejavov neonacizmu viac ako inde?
„Najviac ich je asi tam, kde žijú početné skupiny obyvateľov rómskeho pôvodu. Z kultúrnych rozdielov medzi nimi teda vznikajú tenzie. Nerómovia tam majú pocit, že sa o nich štát nestará a polícia si nerobí svoju robotu. Potom sa stane to, že sú vďační za to, keď do ich mesta prídu extrémisti a v úvodzovkách riešia ich problém s neprispôsobivými spoluobčanmi. Známe sú prípady v Šarišských Michaľanoch, kde miestni obyvatelia prišli na míting extrémistov, alebo v českom Litvínove, kde tamojší obyvatelia neonacistom pomáhali skrývať zbrane pred políciou."
