Ak ste napríklad pôvodom z Košíc a hokejový Slovan vypadne z play off hneď na začiatku, môžete veselo vytiahnuť šál HC Košice a len tak škodoradostne si v ňom vykračovať po smútiacom meste. A tváriť sa, že vy s tou blamážou nič nemáte.
V takom okamihu by sa však každý zodpovedný cépečkár mal zároveň sám seba spýtať, ako chce preukázať svojmu novému mestu lojalitu, keď sa ani nedokáže tváriť, že slovo belasí preňho neznamená nadávku, ale hrdosť.
Presnejšie, my cezpoľní si musíme často priznať, že v skutočnosti rodákom závidíme, že sa dokážu stotožniť s bratislavskými klubmi – a tešiť sa z nich, hanbiť sa za ne či mudrovať, ako by to tí „naši" mali hrať.
Keď mňa (Bratislavčana z Košíc) táto clivota prepadne, spomeniem si na svojho starého otca zo Spiša, ktorý pred tridsiatimi rokmi každý utorok a piatok večer sedel pri rádiu, počúval s Mikrofónom za hokejom – a držal Slovanu.
A keď si vybavím, ako mi vysvetľoval, čo je to Slovan, dochádza mi, že moja neschopnosť precítiť belasé nadšenie skôr súvisí s tým, že ten jeho Slovan som ja nikdy nezažil.
Nateraz tak môžem len sľúbiť, že ak symbolom Slovana znova nebudú mená ako Ducký a Široký, ale napríklad Dubovský a bratia Šťastní, keď sa na bratislavských fanúšikov nebudú musieť v iných mestách vždy chystať ako na vojenský konflikt, keď sa nebudem báť zobrať vlastné deti na štadión... tak to urobím.
