V meste jazdí všade na bicykli, nezišla z neho ani v deviatom mesiaci tehotenstva. Páči sa jej socialistická architektúra a zaujali ju regionálne rozdiely, ktoré nevidela v Holandsku. Fotografka ILLAH VAN OIJEN žijúca v Bratislave.
V Bratislave žijete už päť rokov. Ako sa odvtedy zmenila?
„Keď si pozriete fotky v mojej knižke z roku 2007, tak 40 percent z odfotených budov teraz vyzerá úplne inak.Keby som tie miesta nafotila teraz znova, tak by ste nespoznali, že sú tie isté. Takže verejný priestor sa veľmi zmenil."
A životné podmienky?
„Mne sa tu žije lepšie. Som viac integrovaná, poznám viac ľudí, môj život je lepší."
Na Slovensku ste najskôr fotili dediny a až potom mesto. Vnímate ako cudzinka nejaké rozdiely medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska?
„Dedinky som fotila pred piatimi rokmi preto, lebo u nás v Holandsku je rozdiel medzi dedinou a mestom veľmi malý a na Slovensku je oveľa väčší. Je tu obrovský rozdiel v životnom štýle. Vtedy mi na môj blog však písali ľudia, prečo fotím iba to, čo vyzerá ako z komunizmu. Chceli vedieť, prečo som fotila iba starú tvár Slovenska a nie aj to moderné. Dlho som o tom premýšľala a pochopila som, že majú pravdu a musím fotiť aj to, čo je tu nové. Tak som začala fotiť Bratislavu."
Vnímate aj rozdiel v správaní ľudí z Bratislavy a zo zvyšku krajiny?
„Ja môžem iba porovnať Bratislavčanov a Košičanov. Zdá sa mi, že Bratislavčania sú uzavretejší, majú odstup ako to býva vo veľkomestách. Povedala by som, že v Košiciach majú ľudia stále otvorené srdcia. To cítim aj v Bratislave, ale tu to trvá trochu dlhšie."
O Bratislavčanoch sa povráva, že sú arogantní, nikde sa im nepáči a všade im niečo smrdí. Súhlasili by ste s tým?
„Ja to tak nevidím. Myslím si, že Holanďania sú arogantnejší ako Slováci. Ale povedala by som, že určitý patriotizmus tu existuje."
V Bratislave sa vám páči hotel a obchodný dom na Kamennom námestí, ktorý sa veľa Bratislavčanov snaží ignorovať ako škaredý pozostatok komunizmu. Čo sa vám na tejto budove páči?
„Podľa mňa je to krásna budova a dúfam, že ju tak vidia aj iní ľudia. Ten obchodný dom je z krásneho materiálu, sú tu krásne mramorové podlahy a iné detaily, ktoré ma veľmi zaujali. Keď som však prišla do Bratislavy, tak bola tá budova plná bilbordov. Okolo nej aj vnútri bol taký bordel, že ju vôbec nebolo vidno. Bola skrytá. Takže ja som vtedy bojovala, ako som vedela za to, aby ľudia túto budovu nevnímali iba ako niečo veľmi škaredé, na čo by najradšej zabudli. Chcela som im ukázať, že je to aj kus histórie, ktorý by nebolo dobré len tak bez rozmyslu zbúrať. Teraz sa veľmi teším, že po prestavbe sa to zmenilo a priestor tejto budovy je odhalený."
Niektorí turisti tu vyslovene vyhľadávajú naše panelákové sídliská a iné modernistické budovy. Je to teda tak, že sa ľuďom zo západnej Európy páči naša socialistická architektúra, ktorá je teraz aj v móde?
„V roku 2009 som spoluorganizovala výstavu pre NL Architects, čo sú veľké architektonické hviezdy z Holandska. Keď sem prišli, boli úplne hotoví z modernizmu na Slovensku. Bola to pre nich veľká inšpirácia. Páčila sa im Slovenská národná galéria, Slovenský rozhlas aj hotel Kyjev. Možno je to tak preto, lebo my sa na tie budovy na rozdiel od vás pozeráme bez historického pozadia a vnímame teda len ich architektúru."
Po piatich rokoch života v Bratislave sa začínate cítiť ako Bratislavčanka alebo sa stále na svet pozeráte ako Holanďanka?
„Cítim sa viac Bratislavčankou ako Slovenkou. Cítim sa tu v Bratislave celkom doma, poznám tu cesty, viem, kde čo hľadať, ale necítim sa ako Slovenka. Som stále 100 percentná Holanďanka."
Čím sa to prejavuje, že ste stále Holanďanka?
„Cítim sa tak vo svojej mysli a prejavuje sa to napríklad aj vo zvykoch. Chodím všade na bicykli. Do práce, na nákupy, jednoducho všade. Aj keď som bola v deviatom mesiaci tehotenstva. Ľudia tu na to civeli, ale v Holandsku je to normálne."
Cestovanie MHD je určite pohodlnejšie pre tehotnú ženu. Alebo napríklad v zime. Či nie?
„Bicyklujem aj v zime. Keď musím čakať v zime vonku desať minút na autobus, tak idem zamrznúť a meškám. Takže chodím radšej na bicykli a mám vo vlastných rukách, o koľkej niekam prídem a kade tam pôjdem, a pritom ešte aj cvičím!"
Podmienky pre cyklistickú dopravu v Bratislave však nie sú dobré. Máte pocit, že sa za posledných päť rokov zlepšili?
„Už som sa naučila, ako tu jazdiť, kade chodiť. Všimla som si, že pribudli dve cyklotrasy, ale ja ich nikdy nepoužívam. Napríklad cyklotrasa na Trenčianskej ulici je podľa mňa jeden obrovský nezmysel. Treba tam zísť
z bicykla a ísť cez priechod pre chodcov, veľmi ťažko sa z tej cesty odbáča a uprostred ničoho sa končí. Takže bicyklujem normálne po ceste."
Žijete tu už päť rokov a vo svojej práci sa venujete aj mestu. Zaujímate sa o bratislavskú politiku?
„Nie som veľmi politicky orientovaná, ale sledujem mestskú politiku v Bratislave. Mám tu trvalý pobyt, ale iba deň pred komunálnymi voľbami som sa dozvedela, že môžem voliť aj ja. Chcela som ísť voliť, ale nestihla som to."
Kauza okolo PKO je politická záležitosť. Chceli by ste zachovať pôvodnú budovu, alebo ste za nové PKO?
„Myslím si, že areál PKO je výborný priestor pre kultúrne podujatia a určite by som bola za to, aby sa to pre verejnosť zachovalo. Stačilo by ho kreatívne zrekonštruovať. Páčilo by sa mi, keby spojili interiér s exteriérom a riekou. Ak zbúrajú PKO, mesto bude určite potrebovať iný priestor pre festivaly a koncerty. "
Čo sa vám v Bratislave nepáči?
„Teraz veľa kočíkujem a zisťujem, že Bratislava je naozaj veľmi bike-unfriendly, kočík-unfriendly a veľmi ťažké to musia mať invalidi na vozíčku. Toto je jediné, čo na Bratislave vyslovene nemám rada."
Aké je vaše obľúbené miesto v Bratislave?
„To je ťažké povedať. Páči sa mi tu veľa miest, ale napríklad veľmi rada chodievam na burzu na štadión Interu. Mala som veľmi rada aj Starú tržnicu v centre mesta, tak dúfam, že ju zachovajú ako tržnicu pre ľudí."
Cudzinci sú v meste sami
Vymieňajú si zoznam nebezpečných miest a zvykajú si, že Bratislava si nechce lámať hlavu nad cudzím jazykom.
BRATISLAVA. Cudzincov v Bratislave nie je veľa, no aj tak sa navzájom nájdu. Hovoria, že ak chcú spoločnosť, sú často odkázaní len na iných cudzincov. Slovenčina je pre nich ťažká a hovoria, že „Slovákom sa po anglicky kamarátiť veľmi nechce".
V bratislavskom klube Hopkirk sa v pondelok stretli holandská fotografka Illah van Oijen, Miguel Mendéz z Nikaraguy, ktorý je po 25 rokoch už naturalizovaným Bratislavčanom, spisovateľka Emíre Khidayer a manažér Multikultúrneho centra Praha Ondřej Daniel, aby rozprávali o tom, ako sa žije v Bratislave.
„Ostala som tu aj preto, lebo som mala pocit, že všetko, čo som robila v Holandsku, už tam bolo. Tu som cítila, že môžem spraviť niečo nové," hovorí fotografka van Oijen.
Miguela z Nikaraguy si miestni neonacisti pomýlili s Rómom a zmlátili ho. Nik mu nepomohol. Odvtedy si s kamarátmi vymieňa adresy, ktorým sa majú ľudia s tmavšou pleťou radšej vyhýbať. Ku koncu roka 2009 bolo na Slovensku vyše 62tisíc cudzincov s trvalým pobytom, z čoho viac ako polovica pochádzala z krajín Európskej únie.
Kristína Hudeková
Bratislava pôsobí na fotografiách Illah van Oijen šedivo, ona to však miluje. Hovorí, že v nej vidí to, na čo sa Bratislavčania snažili zabudnúť. V knihe Bratislava – mesto na mieru fotila miesta, ktoré po roku 2007 zasiahol stavebný boom a dnes polovica z nich už vyzerá úplne inak.
FOTO – ILLAH VAN OILEN
