Opantalo ju Raku. Päťstoročná japonská technika výroby keramiky, pri ktorej viac ako kdekoľvek inde platí: Čo kus, to originál. „Ani ja, ani príroda nemá záujem o to, aby vzniklo sto rovnakých čajových misiek,“ s úsmevom komentuje Ewelina Suchanek: Poľka, pre ktorú bola nielen keramika, ale aj Pezinok láskou na prvý pohľad.
PEZINOK. S Ewelinou Suchanek sme sa zoznámili na Pezinských keramických trhoch. Už vtedy nám prezradila, že hneď pri návšteve Pezinka jej spontánne blyslo hlavou, že tu by vedela žiť. Príznačné je, že do Pezinka ju priviedla práve keramika – pricestovala sem na pozvanie Malokarpatského múzea v rámci organizácie Cuforum.
To, že sa tu pred necelými dvomi rokmi naozaj usadila, má na svedomí muž. Pezinčan. „Hoci predtým som žila 15 rokov v Gliwiciach, už teraz sa viac cítim ako Pezinčanka,“ prezrádza Ewelina. Vyhovuje jej útulnosť mesta, aj blízkosť Malých Karpát. Medzi pochvalnými rečami sa však objaví aj kritika: Pezinku by podľa nej prospel jednotnejší architektonicko-urbanistický výraz. Ako pozitívny príklad uvádza svoje rodisko: poľský Tešín. V tamojšom historickom centre sa dbá aj na detaily, ako sú obchodné výklady: staré kovové nahradili drevené, pripomínajúce pôvodný originál. "Úžasne to zmení atmosféru mesta," konštatuje.
Toleranciu susedov netestuje
K Raku sa Ewelina dostala asi pred šiestimi rokmi v Gliwiciach. Hoci umeleckej výrobe sa venovala vždy – tvorila koláže, pohľadnice, či šperky – s keramikou sa prvý raz stretla v rámci tamojšieho workshopu. „Mala som šťastie, že som hneď narazila na Raku. Okamžite ma to chytilo. Neskôr som skúšala aj vypaľovanie na klasickej elektrickej peci, ale to mi už nesedelo,“ hovorí.
V Poľsku mali s priateľmi zvyk, že Raku vypaľovali v centre mesta, rozložení medzi bytmi a starými továrňami. V Pezinku Ewelina nechce testovať toleranciu svojich panelákových susedoch, a tak sa raz za dva týždne s vymodelovanými „kúskami“ rozloží na dvore rodinného domu svojho priateľa.
Praskliny, kovové efekty
Prvá časť výroby Raku prebieha v peci. Nejde však o bežnú keramikársku pec, ale vlastnoručnú „stavbu“ zo šamotových tehiel, ktorá zvláda aj teploty nad 800 stupňov.
„V Raku ide o vypaľovanie v živom ohni, v nekontrolovanej teplote. Súčasná technika ponúka uľahčenia, dá sa kúpiť aj špeciálna pec, vlastnoručná však vychádza lacnejšie,“ vysvetľuje Ewelina.
Po vybratí z pece sa keramika vkladá do veľkej kovovej nádoby, ktorá sa predtým vystlala pilinami, či lístím, alebo inými, výlučne prírodnými materiálmi. „Nádoba sa neskôr zhora zatvorí, vďaku čomu oheň vnútri zničí kyslík. V redukčnej atmosfére reaguje hlina i glazúry inak, ako za prítomnosti vzduchu. Na miestach, kde keramika nie je poglazovaná, povrch sčernie, zadymí sa. Aby taký aj zostal, treba predmet hneď po vybratí - ešte za horúca - vložiť do studenej vody. Čím dlhšie je nádoba vonku, tým jasnejšiu farbu chytí – dá sa s tým pekne pohrať,“ opisuje Ewelina.
Ďalším dôsledkom vyťahovania keramiky za horúca sú praskliny, ktoré sú popri zaujímavých farebných odtieňoch a kovových efektoch vypálenej glazúry jedným z poznávacích znamení Raku. Faktom je, že pri úžitkových predmetoch prinášajú praskliny určité obmedzenie: Nádoba by sa mala používať na ten istý typ nápoja, či pokrmu.
Spolupráca so živlami
Výnimočnosť Raku však nie je len vo fascinujúcich dekoráciách a širokej škále povrchov, či v tom, že má korene v starobylej japonskej kultúre. Jej hlavnou devízou je nevyspytateľnosť konečného výsledku.
„Raku má jednu zvláštnosť. Prvý experiment vždy prinesie očarujúce výsledky. Až má človek pocit, že nech tú hlinu naglazuje akokoľvek, vždy to bude pekné. Keď však chcete dosiahnuť konkrétny efekt a vytvoríte si v hlave predstave o konečnom výsledku, začínajú ťažkosti,“ hovorí Ewelina.
Pointa je v tom, že na výrobe Raku sa vo väčšej miere ako pri inej keramike podieľajú živly – oheň, prírodné materiály a prúdiaci vzduch. „Základom Raku je učiť sa so živlami spolupracovať,“ vysvetľuje Ewelina. „Nemožno ich ovládnuť, možno im len niečo navrhnúť.“
Moderné pece síce umožňujú väčšiu kontrolu nad konečným výsledkom, no práve z tohto dôvodu o ňu Ewelina nestojí. „Na Raku mám najradšej dobre naplánovanú náhodu,“ komentuje s úsmevom.
Anjeli. Nie anjelikovia
Vínové poháre Raku, piškvorky Raku, brošne Raku... Opisovať rozmanitú tvorbu Eweliny by zabralo mnoho riadkov. Baví ju experimentovať, neustále skúša dačo nové.
Pritom by si vystačila aj s osvedčenými „kúskami“, dopyt je veľký. Sčasti to súvisí aj s tým že keramikári, ktorí sa na Slovensku seriózne venujú Raku, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky.
Najlepšie idú na odbyt úžitkové predmety: Hrnčeky, čajové misky, poháre či štamperlíky. „Myslím, že ľudia majú záujem vlastniť úžitkové nádoby, aké nikto vôkol nich nemá. Aj ja som šťastná, keď viem, že tieto vecičky majú svoj život, vlastný príbeh.“ Veľký záujem vzbudzujú aj anjeli. „Mohlo by sa zdať, že trh je nimi v súčasnosti až presýtený. To však nie sú anjeli – ale anjelikovia, sladkí a milí,“ podotýka Ewelina. Éterické bytosti z jej dielne majú iné vyžarovanie.
Ewelininu tvorbu zatiaľ nenájdete v žiadnom kamennom obchode, predáva však na viacerých webových portáloch, vrátane najväčieho slovenského, zameraného na ručne tvorené výrobky. Poľahky ju stretnete na keramikárskych trhoch a jarmokoch a kto má veľký záujem, môže ju navštíviť aj v jej malej pezinskej dielničke, ktorú, ako verí, raz vymení za väčšiu.
Raku
Keramická technika Raku sa pôvodne vyvinula v 16. storočí v Japonsku vďaka tomu, že vládnuca vojenská šľachta našla záľubu v jednoduchosti klasického čajového obradu. Čajový majster Sen Nó Rikjú doň vnášal nevtieravú a tlmenú prirodzenosť, čo sa odrazilo i vo výbere jednoduchých zemitých a originálnych čajových misiek, ktoré sa začali vyrábať touto svojskou technikou. Prvú čajovú misku Raku vyrobil v Kyóte majster Čodžira podľa učenia a základných princípov čajového obradu, ktorými bola Wa - harmónia, Kei - úcta, Sei - čistota a Džaku - pokoj.
Zdroj: Magazín Bonsaj a čaj
