Aj v pondelok 22. októbra minulého roku sa po skromnom obede pobral z kuchyne do obývačky, ľahol si a po chvíli zaspal. Onedlho ho však zobudil akýsi šramot a keď otvoril oči, videl nad sebou dvoch neznámych mladých mužov. Jeden zakričal: „Daj nám peniaze!“
Vystrašený pán Vladimír mladíkom povedal, že doma žiadne peniaze nemá, lebo si ich ukladá v sporiteľni, a požiadal lupičov, aby odišli.
Dvadsaťsedemročný Radovan a jeho o rok mladší komplic Ladislav však z domu na Mlynských luhoch s prázdnymi rukami odísť nemienili. Práve naopak, rozhodli sa, že si peniaze od chorého starca vynútia násilím. Najprv mu na výstrahu dali facku, potom druhú a keď mierne násilie nezapôsobilo, udreli ho silnejšie.
Ťažko dýchajúcemu dôchodcovi sa v jednej chvíli podarilo vstať zo zeme a akoby zázrakom ujsť na dvor. Volal o pomoc, lenže žiaden zo susedov ho nezačul, tak ďalej zostal napospas lúpežníkom. Tí ho chytili a násilím dovliekli do domu, kde mu drôtom zviazali ruky a omotali mu ho aj okolo krku.
„Naozaj nemám doma peniaze,“ ubezpečoval znehybnený dôchodca zločincov a úpenlivo ich prosil, aby mu neubližovali.
Radovan s Ladislavom však svoju obeť ešte viac zbili a napokon železnou tyčou trikrát udreli do hlavy. Pán Vladimír zachrčal a naposledy vydýchol.
Po vražde sa lúpežníci pustili do dôkladnej prehliadky domu. Prehľadali všetky skrine, povyhadzovali všetko zo zásuviek a do tašiek ukladali rôzne veci, o ktorých si mysleli, že by sa im mohli zísť alebo že sú vhodné na predaj.
Pri odchode si všimli garáž, tak k nej s ukradnutými vecami zamierili. Pohľad na auto v dobrom stave ich potešil. Ani na stý pokus sa im však nepodarilo naštartovať, tak z miesta brutálneho činu museli odísť pešo.
Z koristi sa dlho netešili, už po niekoľkých dňoch sa ocitli za mrežami. Kriminalisti prípad vyšetrili a nezvratnými dôkazmi páchateľov z lúpežnej vraždy usvedčili. V minulých dňoch ich krajský prokurátor obžaloval z trestného činu vraždy, za čo im hrozia nepodmienečné tresty od dvanásť do pätnásť rokov.
Autor: JURAJ DONOVAL
