
Študenti VŠMU sa dnes o 11. hodine predstavia v Kaplnke hrou Jona Fosseho Meno. FOTO – ZUZANA ZEMANOVÁ
Dnes o 11.00 h sa v rámci Istropolitany v Kaplnke VŠMU predstavia poslucháči druhého ročníka herectva. Hru Jona Fosseho Meno režíroval študent tretieho ročníka ROMAN OLEKŠÁK, ktorý sa tento rok stal držiteľom druhého miesta Ceny Alfréda Radoka 2001 za pôvodnú divadelnú hru. Rozprávali sme sa aj so študentmi MICHAELOU MAJERNÍKOVOU, KORNÉLIOU NAGYOVOU, MAREKOM GEIŠBERGOM a ELENOU SPASKOVOU.
Čo symbolizuje názov Meno?
R. OLEKŠÁK: „Eskimáci považovali meno za niečo, čo nesie silu človeka. Nesie jeho vlastnosti. Ja mám pocit, že na tom určite niečo bude. V hre má byť meno akousi novou identitou, individualitou. Na svet má prísť nový človek.“
Nie je tu nový človek vnímaný ako cudzí element v tele matky?
M. MAJERNÍKOVÁ: „Hrám postavu dievčaťa, ktoré v sebe nosí dieťa. Na osemnásťročnú ženu v inom stave je nastávajúca matka v hre príliš neurotická. So svojou situáciou sa nedokáže stotožniť. Nemá rada vlastnú rodinu a nevyhovuje jej partner. Tieto negatíva ju robia značne nepríjemnou. Divák ju však môže v danej situácii chápať.“
Ako ju vnímate ako herečka a žena?
M. MAJERNÍKOVÁ: „Postava je skúškou pre každého mladého herca. Mám ešte trochu problém urobiť charakterizáciu postavy. Pre mňa bolo dôležité, aby som predviedla prirodzené herectvo. Myslím si, že s postavou som sa stotožnila, no moja práca na postave ešte nie je ukončená. Najdôležitejšie na divadle je však to, aby bolo cítiť energiu medzi divákom a hercom.“
Kornélia, stvárňujete telesne postihnutú matku. Ako ste k postave pristúpili vy?
K. NAGYOVÁ: „Vekovo mi úloha absolútne nesedí. Do postavy sa mi spočiatku nechcelo, hlavne keď som sa dozvedela, že budem mama a ešte k tomu stará a postihnutá. Bola to obrovská výzva. Tiež mám pocit, že je ešte veľa vecí, ktoré by sa dali urobiť lepšie, navonok aj pri vnútornej charakteristike.“
Zdá sa, že mladý muž, ktorý sa „musí“ stať otcom a partnerom postihnutej ženy sa nestotožňuje s jej osudom. Je to tak?
M. GEIŠBERG: „Som tiež opačný typ človeka. V živote by som s podobnou ženou nechcel existovať. Ja by som to nevydržal. Bolo to náročné, s režisérom sme však urobili veľa krokov k uspokojivému stvárneniu postavy. Myslím si, že treba zahrať zopár predstavení, aby sme sa všetci usadili v postavách.“
Aké je, keď prirovnávajú syna k otcovi?
M. GEIŠBERG: „Je to nepríjemné, potýkam sa s tým každý deň a myslím, že úspešne. Môj otec je dobrý herec, po tejto stránke s tým určite problémy nemám. Len verím, že nebudem musieť niekedy prekročiť jeho tieň. Dúfam však, že sa mu aspoň vyrovnám. On spočiatku neveril, že sa dostanem na školu. Teraz však, keď už som poslucháčom druhého ročníka, nemá k tomu čo povedať.“
Elena, pochádzate z Macedónska, študujete herectvo v Bratislave na VŠMU. Ako sa vám tu páči?
E. SPASKOVÁ: „Krajinu a mesto vnímam pozitívne. O škole som už vopred počula veľa dobrého a je to pravda. Za dva roky som sa naučila veľmi veľa. Predtým som už doma hrala, no tu som sa naučila mnoho o živote. V Mene hrám postavu sestry, skúšobný proces nebol pre mňa príliš náročný, rola je podobná môjmu charakteru. Najzaujímavejší je podľa mňa postupný vývoj postáv počas celej hry.“
JANA JURKOVIČOVÁ