V knihách o starej Bratislave sú fotografie, na ktorých stojí katedrála hneď vedľa židovskej synagógy. To bolo predtým, ako sa štvorprúdová cesta zarezala do centra mesta. Synagógu zbúrali a múry kostola čiastočne zalial betón. Ublížilo mu to.
Dnes je akoby odrezaný od okolitého sveta a denne okolo neho prechádzajú v autách a autobusoch desiatky tisíc ľudí z Petržalky do Starého Mesta a späť. Komunikácia, nadväzujúca na Nový most, oddelila hrad od podhradia. Niečo podobné sa stalo aj v trinástom storočí. Paradoxne, práve vďaka oddeleniu dvoch častí mesta, mohla katedrála vôbec vzniknúť.
Centrum osady
Začiatkom trinásteho storočia mala Bratislava dva kostoly. Jeden z nich – Kostol svätého Salvádora – sa nachádzal v hradnom areáli. Druhý – Kostol svätého Martina – stál na mieste dnešnej katedrály. Mešťania však chodievali na bohoslužby na hrad, kde malo sídlo prepoštstvo a kapitula. Opevnenie hradu však postupne začalo sťažovať prístup kňazov i veriacich do chrámu na hrade.
Bratislavská kapitula a uhorský kráľ Imrich preto žiadali od pápeža Inocenta III. povolenie na prenesenie prepoštstva do podhradia. Toto povolenie bolo vydané v roku 1204 a po prepoštstve sa na základe súhlasu pápeža Honoria III. v roku 1221 presťahoval aj kostol.
Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že v pápežskej listine sa podhradie spomína ako „burgum“. Táto skutočnosť svedčí podľa historikov o tom, že tu vládol čulý hospodársky život. Miesto, na ktorom dnešná katedrála stojí, bolo centrom vznikajúceho mestského osídlenia: vznikol tu trh a stretávali sa tu dve dôležité komunikácie – olomoucká a nitrianska cesta, neskôr známe ako Ventúrska a Panská ulica.
Dňa 2. decembra 1291 kráľ Ondrej III. udelil podhradiu mestské privilégiá a mesto sa začalo rozvíjať na voľnom priestranstve východným smerom. Historické jadro však už navždy zostalo na úpätí hradného vrchu, teda v okolí onoho kostola.
V Bratislave prevážila úcta k svätému Martinovi, ktorého najznámejším umeleckým
stvárnením v katedrále je socha od Juraja Rafaela Donnera z roku 1734
Stavby a prestavby
Kostol nejaký čas niesol až dve mená – Kostol najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina. Bolo tak aj v roku 1452, keď ho ostrihomský generálny vikár a pomocný biskup Gregor vysvätil. Pôvodne ho stavali v románskom slohu. Čoskoro však veľkosťou nestačil požiadavkám doby, a preto ho v rokoch 1311 - 1314 začali obstavovať terajším gotickým chrámom.
„To, že sa chrám staval niekoľko storočí, vidieť aj na jeho obvodových múroch,“ hovorí Jozef Haľko, cirkevný historik a autor knihy Dóm – Katedrála svätého Martina v Bratislave. „Na južnej stene vidieť plánovaný, ale nedokončený portál z doby kráľa Žigmunda. Je tam erb kráľa Mateja Korvína, ktorý významným spôsobom prispel k tomu, že vznikla svätyňa.“
Dnešná Katedrála svätého Martina prešla od svojej posviacky v roku 1452 viacerými premenami a drobnými prestavbami či prístavbami. Posledná veľká prestavba, na ktorej spolupracoval dómsky farár Karol Heiller s architektom Jozefom Lippertom, sa uskutočnila v rokoch 1863 až 1878.
Prečo kostol?
V prvých storočiach nového náboženstva si kresťania pripomínali pamiatku Ježišovho utrpenia v súkromných priestoroch. Časom sa však ukázalo, že by bolo účelné, aby mala cirkevná obec k dispozícii zvláštnu miestnosť, kde by mohli prebiehať bohoslužby, vyučovanie či charitatívna činnosť.
Na mnohých miestach Rímskej ríše existovali také priestory už od čias prenasledovania kresťanov. Nové učenie totiž prijímali aj bohatí ľudia a tí neraz svoju nehnuteľnosť darovali cirkvi. Časom, s rastúcim počtom kresťanov a rozširovaním územia, ktoré nová viera zasiahla, však vznikla potreba stavať úplne nové stavby, slúžiace výhradne náboženskému kultu. Stavba kostolov sa tak z pohľadu cirkvi stala rovnako dôležitou ako samotná misionárska činnosť.
Ako v knihe Katedrála píše nemecký historik Norbert Ohler, vzorom pre množstvo ďalších kostolov sa stala lateránska bazilika. Rímsky cisár Konštantín bol prvým, kto kresťanstvo nielen trpel, ale aktívne podporoval, až vnucoval. Ako prvý tiež nechal v Ríme, na mieste bývalých kasární, postaviť kresťanský kostol. Lateránska bazilika sa nielen podľa nápisu pri vchode stala „matkou a hlavou všetkých kostolov v meste a na svete“.
Množstvo funkcií
Kostoly sa stavali z úcty k Bohu, ale Ohler píše ešte o jednej pohnútke, ktorú vtedajší kronikári veľmi nezaznamenávali: stavebníci chceli často predstihnúť a tromfnúť súpera – iného vládcu, mesto či kláštor. Úsilie o veľkosť a veľkoleposť sa často stávalo samoúčelným. Bez ohľadu na pohnútky však kostoly plnili množstvo iných funkcií.
„V najplnšom zmysle slova je to priestor modlitby, meditácie, rozjímania, očisťovania a združovania. Je to kostol so všetkým, čo k tomu patrí,“ hovorí o samotnej Katedrále svätého Martina Jozef Haľko. „Ľudia sa do nej chodia modliť, ohlasuje sa tam Božie slovo a sprítomňuje sa tam obeta svätej omše.“
V kostole bolo vysvätených viac ako tisíc kňazov a desiatky biskupov. Podľa informácií z matrík tu bolo pokrstených viac ako 150-tisíc ľudí. Z kostola tiež vychádzali pútnici, ktorí od sedemnásteho do dvadsiateho storočia smerovali do rakúskeho Mariazellu. „Často to boli tisícky ľudí, ktorí zapĺňali nielen katedrálu, ale aj jej okolie. Putovali šesť dní pešo, niekedy púť viedol biskup a dokonca bola vydaná špeciálna knižka,“ dopĺňa Haľko.
Korunovácie
Najslávnejšie obdobie katedrála prežívala v čase, keď sa Bratislava dočasne stala sídlom ostrihomského arcibiskupa. Južné časti Uhorska boli obsadené Turkami a v Bratislave sa preto konali korunovácie uhorských kráľov.
Spolu ich bolo v rokoch 1563 až 1830 osemnásť. Dodnes je najspomínanejšou korunovácia Márie Terézie z roku 1741. Ako jediná žena tu bola korunovaná nie ako kráľovná – manželka, ale ako plnoprávny kráľ. Preto jej ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy nasadil uhorskú kráľovskú korunu priamo na hlavu, nie iba dotykom na plece.
Toto slávne obdobie pripomína aj štyri metre vysoký menoslov na severnej strane svätyne. Zaujímavosťou je, že hoci je na ňom „len“ osemnásť mien, štylizovaná listina obsahuje podľa Jozef Haľka štyri zásadné chyby.
Ale aj napriek chybám a neúplnosti je tento menoslov prierezom komplikovaného habsburského rodokmeňa.
Inou pripomienkou korunovácií je zobrazenie kráľovskej svätoštefanskej koruny. Tá sa vyskytuje v rozete gotického okna, na stenách chrámu, ale najviditeľnejšia je na veži.
Dostala sa tam po požiari v roku 1760. Veža zhorela po údere blesku a pri rekonštrukcii už do výšky 85 metrov neumiestnili samostatný kríž, ale pozlátenú, tristo kilogramov vážiacu uhorskú korunu.
Do koruny, ktorá ležala na poduške s rozlohou štyri štvorcové metre, vtedy vložili pamätný pergamen s menom Márie Terézie a ostatných panovníkov a ďalších členov panovníckeho rodu. Text nazýva kostol bazilikou a svätého Martina patrónom mesta. Mesto sa v listine viackrát vyzdvihuje ako slobodné kráľovské mesto, ako dejisko snemov, sídlo Miestodržiteľskej rady, kráľovskej pokladnice, najvyššej kráľovskej súdnej tabule a najvyšších cirkevných hodnostárov.
Pozlátenú tristokilogramovú repliku uhorskej koruny na vrchol
85-metrovej veže umiestnili po požiari v roku 1760
Martin
Katedrála niesla nejaký čas dve mená – Kostol najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina. Nakoniec však prevážila úcta k svätému Martinovi, ktorého najznámejším umeleckým stvárnením v katedrále je socha od Georgea Rafaela Donnera.
Ako vo svojej knihe vysvetľuje Jozef Haľko: „Martin mal všetky predpoklady stať sa najobľúbenejším svätcom Európy. Dieťa z pohanskej rodiny, no predsa konvertita, vojak imperiálnej gardy, no predsa svedok viery a dobročinný kresťan. Narodený v Panónii, vyrastajúci v talianskej Pavii a neskôr činný v Galii...“
Kult svätého Martina, ktorý sa v známom príbehu delí so žobrákom o plášť, sa rozšíril z Franskej ríše ďalej do Európy. V Uhorsku sa definitívne usadil vďaka kráľovi Štefanovi, ktorý nechal v Pannonhalme postaviť kláštor a kostol zasvätený Martinovi.
V Bratislave sa navyše už dávno konal veľkolepý svätomartinský deň. Za hlaholu zvonov prechádzal mestom jazdec na bielom koni, v brnení a s mitrou – na pripomienku, že svätý Martin bol najprv vojakom a neskôr biskupom.
Dobročinnosť
Podľa Haľka tieto skutočnosti vysvetľujú, prečo v bratislavskom hlavnom chráme nakoniec prevážilo patrocinium svätého Martina nad patrociniom najsvätejšieho Spasiteľa. Okrem Martina – dobročinného biskupa západnej cirkvi – má v kostole zastúpenie aj svätý Ján Almužník – dobročinný patriarcha z východnej cirkvi, ktorého telo sa nachádza priamo v katedrále.
Jozef Haľko hovorí, že obaja svojím životom odkazovali na biblický príbeh milosrdného Samaritána, ktorý sa delí o svoje peniaze a veci s tými, ktorí sú v núdzi. Martin odsekáva svoj plášť a Ján sa stará o stovky chudobných v meste, kde bol biskupom. Nejde len o konštatovanie. Úcta k obom svätcom mala aj konkrétny dosah na zmýšľanie a na aktivitu veriacich.
V Bratislave napríklad vzniklo dobročinné Bratstvo sv. Jána Almužníka. V tomto meste boli žobráci registrovaní a dostávali pravidelnú podporu, ktorá nemala slúžiť len na prežitie, ale aj na nákup pracovných nástrojov či na zaplatenie živnostenského povolenia.
V podzemí chrámu sa nachádza množstvo hrobiek. V roku 2009 tu objavili
pozostatky ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmánya
Hroby a vojaci
Okrem Jána Almužníka sa v katedrále a pod ňou nachádzajú telá mnohých ďalších cirkevných a svetských osôb. Azda najznámejšou je postava ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmánya, ktorého hrob identifikovali len v roku 2009. Protireformačný arcibiskup okrem iného v roku 1625 inicioval vydanie Ostrihomského rituálu, v ktorom sa prvýkrát objavila slovenčina v tlačenej podobe.
Svoj náhrobok má v katedrále aj Mikuláš Pálffy, s ktorého menom sú spojené najvýznamnejšie víťazstvá vo vojnách proti Turkom. Mikuláš sa vyznamenal najmä dobytím Gyoru, keď na čele svojich husárov odvrátil zdanlivo istú porážku. V krypte kostola sa nachádza aj rakva Andreja Hlinku. Tú však v roku 1967 našli prázdnu.
Ako pred pätnástimi rokmi v SME napísal organista Peter Selecký, ktorý bol pri jej náleze: „Pri reštaurátorských prácach pod chrámom nás zastihli aj dni konca augusta 1968. Medzi prvé objekty, ktoré boli podrobené prehliadkam inváznych vojsk Varšavskej zmluvy, patrili aj kostoly, Dóm sv. Martina nevynímajúc.“
Sovietski vojaci vtedy rozbili vchodové dvere chrámu od Rudnayovho námestia a vtrhli dnu. Najskôr postŕhali všetky mikrofóny pri jednotlivých oltároch a rovnaký osud postihol aj stojan - automatický prehrávač histórie dómu v štyroch jazykoch, ktorý bol umiestnený pri vchode na chór. Vojaci boli presvedčení, že objavili kontrarevolučné hniezdo a v katedrále je tajná vysielačka. Vojaci vtedy narobili škodu za osemstotisíc korún a jeden z nich prestrelil Hlinkovu rakvu.
Cesta ako hranica
V tom čase sa však už diskutovalo o akcii, ktorá mala do podoby chrámu zasiahnuť oveľa viac. Dňa 5. apríla 1968 uverejnila Pravda kritické memorandum Zväzu slovenských výtvarných umelcov proti stavbe nového mosta cez Dunaj.
Okrem iného sa v ňom uvádzalo, že ťažká diaľková doprava sa dostane do blízkosti katedrály, čo by bolo podobné, ako keby v Prahe diaľkovú trasu viedli v blízkosti Chrámu svätého Víta.
Odborníci upozorňovali, že štvorprúdová cesta, ktorá pretne priestor medzi hradom a starým mestom, bude mať devastačný účinok nielen na katedrálu, ale na celý okolitý priestor. Nešlo len o otázku statiky, ale aj o otázku potlačenia chrámu.
Dnes vedie štyri a pol metra od západnej fasády chrámu štvorprúdová cesta. Smutné, ale tiež šťastné vzhľadom na to, ako skončila blízka synagóga, ktorá „stavbe storočia“ podľahla úplne.
V roku 1833 zasiahol vežu blesk. Krov veže prehorel a strecha sa zrútila smerom
ku Kapitulskej ulici. Hodinový stroj však požiar nepoškodil
