Začali ste skejtovať pred viac ako tridsiatimi rokmi. Ako ste si v tej dobe zaobstarali skejt?
„Býval som na Palisádach a hneď oproti domu som mal školu. Poznal som tam teda školníkov, ktorí mali služby na schodoch a keď niekto nemal prezuvky, tak mal problém alebo ak niečo niesol do školy, tak mu to zobrali. Niekomu takto vzali skejt urobený z dosky a koliesok z kolieskových korčúľ, tak som si ho od školníka požičal a išiel ho vyskúšať na Novosvetskú ulicu. Spustil som sa na tom dole kopcom, ale boli tam nejaké kamienky, tak som strašne spadol. Vtedy som zistil, že skejtbording je tá vec, ktorá ma úplne očarila a magicky ma pritiahla. To bolo v roku 78. Keď som sa skejtovaniu postupne začal venovať, tak som zistil, že nie som jediný skejter v meste. Už bola skupina chalanov, ktorí jazdili. Niektorí si dosky zabezpečili zo zahraničia, čo bol veľký problém, a tí, ktorí si ich takto nemohli zabezpečiť, si doma z preglejky vyrezávali dosky v rôznych lisoch a pivniciach. Trucky (na ne sú pripevnené kolečká, poz. red.) na skejty sme si dávali odlievať vo Výskumnom zváračskom ústave a gumičky do truckov sme vyrábali z hadíc alebo pukov a fungovalo to. Skejtbording bol na Slovensku celkom známy až v 90. rokoch, začalo sa jazdiť aj vo Zvolene alebo Košiciach. Neskôr sme so Slovenským klubom netradičných športov pochodili veľa miest. Každý víkend sme niekam prišli, a jazdili sme vo všelijakých telocvičniach a školských dvoroch pre ľudí, ktorí vôbec nevedeli, čo to je. Popritom som organizoval preteky a skejtové prezentácie, na ktorých bolo niekde desať ľudí, inde aj päťdesiat."
Akú najväčšiu akciu sa Vám podarilo zorganizovať?
„Najväčšie boli majstrovstvá Československa v Športovej hale na Pasienkoch v roku 1991. Na tomto podujatí bola skoro plná športová hala. Vyrobené kovové prekážky na súťaž čakali týždeň vonku pred halou a po daždi začala po nich stekať hrdza. Museli sme ich očistiť a dať pod ne nejaké staré koberce, aby nepoškodili basketbalový povrch v hale. Bola to najväčšia akcia tej doby. Zúčastnilo sa, ak si dobre pamätám, vyše 60 pretekárov z Čiech, Rakúska, Maďarska aj Slovenska."
Vtedy sa už skejtovaniu venovalo tak veľa ľudí?
„V 91. roku začala vlna skejtbordingu silnieť. Ja som nastúpil do Klubu netradičných športov začiatkom roku 1990 a mojou náplňou práce bolo rozširovať skejtbording po rôznych mestách Slovenska. Vtedy bola členská základňa nášho klubu vyše 300 ľudí z celého Slovenska."
Čo sa stalo s prekážkami po súťaži?
„Odniesol som ich na asfaltovú plochu do Ružinova, kde neskôr vznikol Areál netradičných športov prevádzkovaný Ružinovským športovým klubom. V roku 2005 som dostal ponuku, že môžem získať prekážky aj zo zrušeného skejtparku pri Auparku, namiesto ktorého išli stavať lanové preliezačky. Tie prekážky však boli po piatich rokoch používania úplne zničené, ich demontáž, pri ktorej sa rozsypávali titánové vrtáky, nám trvala dva mesiace. Potom sme ich po nociach nakladali na kamióny a ráno skladali v Ružinove, pričom mnohé časti sme museli vymeniť. Odvtedy to fungovalo takým spôsobom, že Ružinovský športový klub vyberal vstupné formou členských preukazov a my sme tam mali tie prekážky, pričom som tam občas organizoval skejtové podujatia."
Skejtpark bol ale potom na čas zatvorený a vyzeralo to, že ho už ani neotvoria.
„Bola naplánovaná stavba dvoch hál s novým povrchom na mieste toho skejtparku. Dohoda bola taká, že naše prekážky by sa použili na stavbu nového skejtparku na danom mieste. Hala sa postavila, urobil sa nový povrch, ale v tom čase boli naše prekážky už poodnášané na neznáme miesta a na mieste skejtparku vyrástlo florbalové ihrisko. Neviem, z akého dôvodu, keďže dohoda od začiatku znela, že tam bude skejtpark, ktorý tam bol od roku 1991 a ja som robil všetko preto, aby v ňom mohli ľudia jazdiť."
Teraz je Ružinov už opäť otvorený?
„Áno. Mestská časť zakúpila prekážky použité na sérii skejtových pretekov a dala preč to florbalové ihrisko. Pre Bratislavu je to aj tak absolútne nedostačujúce. Ten skejtpark treba ešte dobudovať. A zvyšné skejtparky v Bratislave sú pre skejtbording nevyužiteľné. Petržalský je pre bmx (bicykle, poz. red.), na skejt je tam zlý povrch, no aj tak si veľmi vážim realizátorov tohto projektu. Ten nový skejtpark na Kuchajde nie je použiteľný ani pre bicykle, lebo je krátky, ani pre skejty a korčule. Tamojšie prekážky navyše zabetónovali do zeme, takže sa nedajú posunúť. Možno keby tam bol lepší povrch, tak by to mohol byť taký miniskejtpark, ale takto vôbec nerozumiem, kde sa to tam vzalo."
Aké sú podmienky pre skejtbordistov v Bratislave v porovnaní so zahraničím? Je to vôbec porovnateľné?
„Nie, tu je to úplne katastrofické. Stačí zájsť do Košíc, kde majú vybudovaný moderný skejtpark na úrovni. V každom veľkom aj niektorých menších mestách na Slovensku už majú skejtpark."
Prečo je vlastne dôležité, aby mala Bratislava skejtpark?
„Pretože táto mládež, ktorá vytvára novú generáciu, už nie je zvyknutá, ako sme boli my, na tradičné športy ako je futbal alebo tenis, ale ide s dobou. Skejtbording a celá streetová kultúra ako bmx a korčule je populárny, je v móde. Musíme im teda dať možnosť ísť svojou cestou, možnosť voľby toho, čomu sa chcú venovať a podporiť ich v tom. Pretože keď im neumožníme športovať a rozvíjať sa, tak nemôžeme v budúcnosti čakať nič dobré. Nemôžeme nútiť deti, aby sa prispôsobovali našim starým zvykom v športe a myslení. Skejtbording je v súčasnej dobe na jednom z prvých miest spolu so snoubordingom a všetkými adrenalínovými športmi. Skejtbording je na obrovskom vzostupe, či už vo svete, alebo u nás. Preto si myslím, že je veľmi dôležité, aby bol v Bratislave postavený poriadny skejtpark, ktorý by mal byť krytý, aby sa tam dalo byť aj za zlého počasia. Vzhľadom na to, že sme hlavné mesto, chcieť poriadny skejtpark nie je až tak veľa."
Narastaniu popularity skejtbordingu na Slovensku pomohla aj vaša skejtbordová škola, je to tak?
„Áno. Po tom, ako sme na čas prišli v Ružinove o skejtpark, som dostal otázku, načo je vôbec Bratislave skejtpark, keď tu jazdí len päť ľudí. Chcel som im dokázať, že to tak nie je. Len týždňové tréningové kurzy, ktoré trvali od júla do augusta, absolvovalo v skejtbordovej škole okolo 170 detí. Záujem bol takmer väčší, ako som dokázal zvládnuť. Na niektoré tréningy prišlo až 50 detí, z ktorých zopár malo len 5-6 rokov. Táto škola bola zadarmo s tým, že deti dostali požičané helmy a skejtbordy, bol dodržaný pitný režim a venovali sa im skúsení jazdci. Týždeň tréningu bol zavŕšený sobotňajšími pretekmi na prenosných prekážkach, ktoré sme zakúpili vďaka podpore mesta a župy. Tu deti mohli pri pohľade na skúsených jazdcov vidieť, čo dokážu, keď budú trénovať."
Aký bol vek žiakov v skejtbordovej škole?
„Od päť do sedemnásť rokov, jeden účastník mal 42 rokov. Boli to aj takí, čo nikdy predtým nestáli na skejte, ale aj takí, čo už niečo vedeli."
Čo vás motivovalo k jej vytvoreniu?
„Chcel som ukázať, že Bratislava potrebuje skejtpark, lebo ľudia chcú športovať. My im musíme dať možnosť športovať. Niektoré deti totiž nebudú robiť zo vzdorovitosti to, čo im ponúkajú rodičia, mesto alebo systém a radšej budú sedieť pri počítači alebo sa niekde potulovať. Ony chcú robiť športy, ktoré sú im blízke. Druhá vec bola, že skejtbordová škola mala fungovať ako komunikačný systém na odbúranie bariéry medzi nováčikmi a skúsenými jazdcami, aby si medzi nimi našli svoje miesto a vďaka tomu pokračovali v skejtovaní ďalej. Chceli sme, aby sa takýmto spôsobom rozšíril skejtbording. Je to totiž jedna veľká komunita. A teraz ten systém už funguje. V Ružinove jazdia veľké hviezdy a popri nich tam sú aj malé deti, ktoré sa nehanbia s nimi baviť a je pre ne veľkou motiváciou, keď ich pochváli niektorý z ich idolov."
Aká bola úloha magistrátu a župy pri organizácii skejtbordovej školy?
„Mestská časť Staré Mesto mi na dva mesiace dala k dispozícii Námestie slobody. Jazdenie na verejnosti je totiž zakázané, lebo sa pritom ničia lavičky a múriky. Na tomto námestí sme mohli voľne jazdiť a mohol som tam ísť autom, keď som vykladal veci, mať tam aparatúru na hudbu a skejtové prekážky. Mesto a župa mi poskytli aj finančné prostriedky na stavbu prekážok, ktoré sme tam používali a na nákup materiálu."
Čo robia skejtbordisti v zime?
„Skejtbordová škola funguje v trocha inej forme. Na pezinskej Babe chcem s podporou strediska rozbehnúť snouskejtovú školu. Snouskejt je skejtbord s lyžou, ktorý umožňuje jazdenie v zimnom období. Dajú sa na tom robiť skejtové triky, no zatiaľ sa na Slovensku nedá kúpiť, pretože sa tu tomu nikto nevenuje. Ale to bude také isté ako so snoubordingom. Ja som na snouborde jazdil prvýkrát v roku 1984, keď sme mali snoubordy vyrobené v lise v pivnici a ako sklznica slúžili nalepené röntgenové snímky. Na Kolibe nikto nevedel, či sme sa nezbláznili. V snouskejtovej škole budem deťom snouskejty zadarmo požičiavať aj s helmami. Môj kolega bude zase učiť jazdu na snouborde úplných začiatočníkov. Tí si budú musieť doniesť vlastný výstroj. Plánujeme tréningy každú sobotu na tri hodiny, ale ak bude veľký záujem, nemáme problém trénovať aj častejšie."
Aj tieto tréningy budú zadarmo?
„Samozrejme, všetko bude zadarmo. Celá politika skejtbordovej a snouskejtovej školy je taká, že deti nebudú nikdy platiť ani korunu a bude o ne postarané po stránke profesionálnej aj materiálnej. Všetky výdavky budú hradené zo sponzorských príspevkov."
Nedávno boli voľby, ktoré zmenili vedenie na magistráte aj v mestských častiach a župan je vo funkcii tiež ešte iba rok. Očakávate, že budú ochotní s vami spolupracovať?
„Už máme viacero dohôd. S pánom Frešom a Bratislavským samosprávnym krajom, ktorý sa veľmi zaujíma o šport, sme dohodnutí na podpore skejtbordovej školy a už tradične aj sobotného Baba Cupu. S hlavným mestom spolupracujem už dlho. Mám od nich prísľub, že budú naďalej podporovať podujatia pre deti a mládež a taktiež počítam s podporou mestskej časti Staré Mesto aj iných mestských častí. Ja som s podporou samosprávy veľmi spokojný. Len čo odíde zima, chcem pokračovať v skejtbordovej škole. Dúfam, že v Ružinove. Moji kolegovia sa už stretli s novým ružinovským starostom a bol pozitívne naklonený rozvoju skejtbordingu v Ružinove a aktivitám pre mládež. Chcel by som tam zorganizovať 4. kolo Slovenského pohára v skejtbordingu, ktorý sa vzhľadom na aktuálnu situáciu minulý rok v Bratislave nekonal."
Čo je to vlastne ten skejtbording? Je to len šport?
„Je to filozofia. Z mojej strany je to z veľkej časti len hobby, mám aj svoju normálnu prácu."
Akú akciu chystáte túto sobotu?
„Chystá sa tretí ročník snoubordových pretekov Baba Cup, ktoré organizujem v lyžiarskom stredisku pezinská Baba. Bude to pozostávať zo snoubordových a snouskejtových pretekov a pretekoch vo freestyle lyžovaní, súťaže o najlepší trik, prezentácie a požičiavania snoubordov s odborným poradenstvom a k tomu hudba, dobrá nálada a grilovačka. V snouparku, ktorý bude funkčný počas celej sezóny od Baba Cupu, bude postavený snoubordový skok, park s prekážkami a dva dni bude v stredisku aj veľký „big airbag", čo je nafukovací balón, do ktorého sa dá skákať a robiť triky bez toho, aby si niekto ublížil. Minulý rok pretekalo na Baba Cupe okolo 50 účastníkov."
Prečo práve pezinská Baba?
„Je lyžiarskym strediskom najbližšie pri Bratislave. Navštevujú ho aj ľudia z Malaciek, zo Záhoria, z oblasti Senca, Šamorína a celého Bratislavského kraja. Je to jediné stredisko, ktoré je k Bratislave bližšie ako 100 km. Pôvodne to bolo stredisko, ktoré sa zameriavalo hlavne na lyžovanie, ale ja som tam pred troma rokmi v spolupráci s riaditeľom postavil snoubordový park. Niektorým ľuďom sa to zdalo nemožné, pretože nejde o veľké stredisko s dlhými svahmi, ale ja som im povedal, že v lete sa venujeme skejtbordingu a chýba nám niečo, kde by Bratislavčania mohli ísť športovať aj v zime. Vlek je síce aj na Kolibe, ale tam sa sneh udrží len niekoľko dní v roku. Takže najdostupnejšia je práve Baba."
