Hana Gregorová žije s manželom Radoslavom Brzobohatým v Prahe. Ale do Bratislavy sa stále – a rada – vracia.
Napriek tomu, že Bratislavu vymenila kvôli svadbe s Radoslavom Brzobohatým už pred dvadsiatimi rokmi za Prahu, chodí sem HANA GREGOROVÁ pravidelne a rada. Lebo stále je to i jej mesto. Kde vyrástla, prežila mladosť, vyštudovala herectvo na VŠMU, kde je jednoducho doma.
„Vlastne je to až strašné. Prídem, naplánujem si, čo si pozriem, ale potom stretnem kamarátov, známych a už nestihnem nič iné. Vždy si preto hovorím, že by som mala byť v Bratislave v jednom kuse tak mesiac, dva, aby som všetko stihla, videla všetky zaujímavé divadelné predstavenia, výstavy, zistila, čo je nového.“
Máte v Bratislave nejaké obľúbené miesto?
„Určite nikdy neobídem korzo. Navyše teraz, keď je už krásne upravené. Alebo dunajské nábrežie. Hoci tu akoby mesto na jeho lepšiu údržbu zatiaľ trochu zabúdalo. A ešte je mi ľúto, že v Petržalke sa nedarí lunaparku, ktorý bol pre mňa takým symbolom zábavy a kde som ako dieťa veľmi rada chodila.“
Vyrastali ste na Tabakovej ulici. Mimochodom, celkom blízko redakcie SME. Ako si na to spomínate?
„V období môjho detstva išlo o úžasnú štvrť. Naozaj. Tam, kde je dnes budova nového rozhlasu, sme sa denne chodili hrávať do veľkého parku, každý dom mal svoj vlastný dvor, ktorý patril nám deťom. Vybíjanej sme sa pokojne venovali aj na ulici, pretože skoro nijakých áut nebolo. A hlavne, čo stále vravím – a čo je vlastne strašné – že rodičia nemali strach nechať nás vonku. Neboli drogy, nič. Jediná hrozba, keď dievča prišlo neskôr domov, bolo, aby neprišla tehotná. Čo je dnes už to najmenšie zlo. Bohužiaľ. No a neskôr pribudlo už spomínané korzo. Lebo keď sme chceli niekoho stretnúť, niečo sa dozvedieť, stretnúť svoje tajné lásky, hodili sme domov tašku, tridsaťkrát sme sa prešli hore a dolu – a všetko bolo jasné. Pochopiteľne, nemôžem zabudnúť ani na V-klub, ktorý tiež patril k nášmu životu. Aj keď sa potom už trochu pokazil, pretože sa v ňom začali vyskytovať rádoby dôležití ľudia, ktorí by najradšej sami začali určovať, kto doň môže vstúpiť a kto zasa nie.“
Čo sa vám dnes páči v Bratislave najviac?
„Napríklad Hlavné námestie a uličky okolo. Je priam úžasné, ako skrásnelo! Ale aj to, ako sú Bratislavčania sebavedomejší, slobodnejší. Najmä mladí.“
A naopak – čo sa vám nepáči?
„Pretrvávajúca neochota v obchodoch. Oduté predavačky, ktoré vôbec nemajú záujem predávať a stále si neuvedomujú, že zákazník je ten, kto ich živí, zvyšuje im tržbu. A ešte mi dosť chýbajú obyčajné, cenovo prístupnejšie reštaurácie. Kde sa priemerný človek dobre naje a nenechá pritom za jeden obed skoro 3000 korún. Iste, dajú sa napokon nájsť, ale bežný turista na to obvykle nemá čas a zbytočne odchádza sklamaný. Určite by som tiež bola rada, keby sa centrum Bratislavy viac podobalo Prahe v tom, že v ňom bude o polnoci rovnako rušno ako na pravé poludnie. Nechcem tým povedať, že som pesimista. Aj Prahe to nejaký čas trvalo a pokiaľ ide o korzo, tam je už i dnes situácia celkom dobrá. Čomu sa naozaj a úprimne teším. Veď som z Bratislavy, nie?“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
