mbra si v Barata Arte možno pozrieť výstavu súčasného indického výtvarného umenia.
PEZINOK. Pri prechádzke zákulisím indického obchodíka sa začudovaným krúteniam hlavou či spontánnemu nadšeniu z nečakaných tvarov, funkcií alebo zdobnosti skladovaných vecí nevyhne ani „orientu" znalý, či dokonca „etnom" presýtený našinec.
Zvlášť ak mu robí sprievodcu sám pán majiteľ a pridáva k tomu bizarné historky zo svojich každoročných obchodných výprav. Zrejme kontakt so žiadnou inou kultúrou neprináša toľko zábavných momentov ako v prípade Indie. Teda - pokiaľ ich ako zábavné dokážete vnímať. A to sa Pavlovi Kratochvílovi darí. Indiu totiž pokladá za veselú, dokonca veľmi veselú krajinu.
Aj nové veci majú starobylý vzhľad
„India je údajne známa tým, že si ju človek hneď na prvý raz veľmi obľúbi alebo sa mu okamžite sprotiví. A ja som bol ten prvý prípad," s úsmevom komentuje Pavel Kratochvíl svoje dojmy z prvej návštevy tejto druhej najľudnatejšej krajiny sveta.
FOTO: ARCHÍV PAVLA KRATOCHVÍLA
Pred ôsmimi rokmi ho sem zaviedol jeden dobrý známy. Zdalo sa mu, že pre obchodníka so starožitným tovarom by to mohla byť zaujímavá destinácia. Nemýlil sa. Už po prvej výprave sa Pavel aj so svojím bývalým spoločníkom rozhodli, že v priestoroch, do ktorých plánovali presťahovať svoje starožitníctvo, budú radšej predávať indický tovar.
Táto ázijská krajina je na starožitnosti mimoriadne bohatá. Hoci nie až natoľko, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Špecialitou Indov je totiž aj úplne novým veciam prepožičiavať starodávny vzhľad. Tieto repliky sú obvykle na predaj na rozľahlých „marktoch" - trhoch, kde možno zohnať všetko od šampónov cez ponožky až po truhlice.
„Aj špecializovaní predajcovia starožitností si však medzi svoje vzácne staré kúsky zvyknú zamiešať úplne nové, takmer na nerozoznanie podobné s tými pravými." Pavel sa bráni tvrdeniu, že ide z ich strany o vypočítavosť a klamstvo.
„Len si chcú trochu zjednodušiť život. Nechcú vás oklamať. Treba im len položiť správnu otázku. Ak sa spýtate, či ide o novú vec, po pravde odpovedia áno," usmieva sa Pavel Kratochvíl. Dodáva však, že pokiaľ by ste sa ich vzápätí na ten istý predmet opýtali, či je to starožitnosť, opäť odpovedia kladne. Pointou je, že Indom je veľmi nepríjemné povedať nie - použiť zápor.
Hranatý šperk? Nie je problém
Pavel si spomína na príhodu, ako u jedného známeho obchodníka zháňal hranatý prívesok.
Ten po vyslovení jeho žiadosti okamžite zareagoval: Moment, hneď ti ho donesiem. „A vrátil sa s okrúhlym," usmieva sa Pavel. „Vravím si: asi som sa zle vyjadril, a skúsil som to znovu. Áno, Pavel, hneď to tu bude, vraví mi a po chvíli doniesol trojuholníkový. Asi som sa zase zle vyjadril, však nemám stopercentnú angličtinu. Ind sa po ďalšom objasnení zatváril chápavo. A priniesol mesiačik. V podobnom duchu sme strávili asi dve hodiny, až nakoniec musel rezignovať a vysloviť nenávidené slovo: Nemám. Bolo však vidno, akým silným vnútorným bojom pri tom prešiel," smeje sa Pavel.
Zásielka zdvihla adrenalín
Táto vlastnosť Indov sa prejavuje aj na diaľku - pri zásielkovom tovare. „Pokiaľ jednoducho nemajú dostatok kusov objednaného tovaru, pošlú niečo podobné," vysvetľuje Pavel.
Zväčša vraj nejde o nič závažné, ale obsah niektorých zásielok zdvihne adrenalín aj flegmatickému Európanovi.
„Raz sa stalo, že sme objednávali stoly pre reštauráciu. A keďže v katalógu sa nachádzali aj stoly s klincami, požiadavka vyslovene znela: stoly bez klincov. Prišla zásielka, rozbalili sme ju a v nej štyridsať stolov s klincami." To už Pavel so zlosťou telefonoval známemu obchodníkovi a ten mu vraj s absolútnym pokojom v hlase povedal: „Pavel, nie je problém. Vyber klinec, vyplň dieru drevom, pretmeľ to, prebrús, prelakuj a máš odstránený problém," smeje sa pri spomienke a dodáva: „A to je presne Ind: Dal mi jednoducho návod na použitie."
Krysa v hoteli je posvätná
Indovia sa vraj až na výnimky vôbec nerozčuľujú a celkovo je medzi nimi málo násilia a agresie. Napriek tomu sa Pavel aj v Indii stal svedkom nečakane prudkých reakcií. „Raz si chcel rikšiar, ktorý nás viezol, skrátiť cestu a tak vstúpil do zakázanej zóny. Znezrady sa pri nás zjavil policajt a bez rozpakov mu prepichol koleso šidlom." Inokedy zas rikšiar, ktorý Pavla viezol, jemne ťukol do okoloidúceho motorkára. Toho to tak vytočilo, že začal na celé osadenstvo ziapať. „Opäť priskočil policajt a šupol zopár rán obuškom jednému aj druhému. Hneď nato sa všetci rozišli. Bez akéhokoľvek hnevu."
Úsmev na tvári vyvolávajú aj niektoré rysy indického zmyslu pre posvätno: Keď do Indie Pavel pricestoval so svojím 160-kilovým priateľom, všetci rikšiari sa predháňali, aby mohli povoziť „veľkého muža." Keď sa iný priateľ sťažoval v lacnejšom indickom hoteli, že mu v noci behala po izbe krysa, Indovia hneď zopli ruky a začali ho častovať slovami „svätý muž, svätý muž."
Čo si však Pavel na Indoch skutočne cení, je ich zmysel pre dodržanie slova: „Keď sa na niečo podá ruka, tak to platí." A to sa nijako nevylučuje s tým, že k času majú veľmi vlažný vzťah a zväčša nie sú schopní prísť na stretnutie v dohodnutom termíne. Hoci - paradoxne - od Európana túto dochvíľnosť očakávajú.
Vkus zákazníkov sa nedá predvídať
Prvý tovar, ktorý si Pavel so svojím bývalým spoločníkom z Indie odnášali, boli drevené stĺpy z domov s vyrezávanými hlavicami a kamennými pätkami, ktoré sa v tuzemskej architektúre vôbec nevyskytovali.
Prvých zákazníkov mali z radu záujemcov o starožitnosti, klientela sa rozširovala s čoraz rozmanitejšou ponukou tovaru, ale aj s nebadane stúpajúcou otvorenosťou Slovákov voči inakosti aj v dizajne a bytových doplnkoch.
„Zo začiatku boli ľudia opatrní, báli sa kupovať vyslovene dekoratívne, ručne robené výrobky. Až dnes postupne prichádzajú na to, že aj moderná hranatá pohovka sa dá skĺbiť so starou indickou truhlicou."
K zákazníkom Pavla Kratochvíla patria aj „indofili", jednému z nich do tohto štýlu kompletne zariaďovali byt. Našiel sa však i taký, ktorý pri prvom kontakte s netradičnou drevenou bránou posmešne poznamenal, či ju zdobili deti z Mokrohájskej, a potom si ju pri najbližšej návšteve kúpil.
Mnohí ľudia však majú problém s „nedokonalosťou" indických výrobkov. „Tým, že takmer výlučne ide o ručnú výrobu, vznikajú rozličné odchýlky. Mne sa práve páčia tie nedokonalé kusy, iní majú väčší vzťah k tým, ktoré sú úhľadné a rovné ako zo strojovej výroby."
Pavel tvrdí, že v tomto odvetví sa vo všeobecnosti nedá kalkulovať s vkusom zákazníkov. „Často neplatí pravidlo, že najkrajšie veci sa predajú ako prvé. Pri kúpe tovaru treba dať na intuíciu."
Kríza aj výstavba hypermarketov v okolí Pezinka sa však na počte zákazníkov značne podpísali.
Indiou je opantaný vždy krátko po príchode
Modranský dom, v ktorom Pavel žije so svojou rodinou, je takisto výrazne poznačený Indiou, avšak jeho zariadenie sa výrazne líši od estetiky, ktorá panuje v jeho obchode. „Inklinujem skôr k modernému indickému nábytku, ktorý sa až natoľko nelíši od toho, ktorý bežne dostať aj u nás. Súvisí to aj s tým, že žijem v novostavbe. Myslím, že veci by mali byť v určitej harmónii."
Podobný názor má aj na rôznych slovenských „indofilov", ktorí nosia dredy, oblečenie indických mníchov, asketicky vyznávajú hinduizmus a sú „omnoho indickejší" ako skutoční Indovia.
„Ja som opantaný Indiou vždy len krátko po tom, ako sa z nej vrátim. Vtedy chodím ovešaný striebornými šperkami, vo voľných tunikách a v povznesenej nálade. Čím dlhšie však žijem opäť klasický slovenský život, postupne striasam náramky, aj indický životný pocit," smeje sa.
