FOTO SME – PAVOL MAJER
,,Ja som chlapec z Jelačičovej ulice. Teda, pôvodne sme žili v podnájme na Trnávke. Keď sa však končila vojna – to som mal necelé tri roky – padla sem bomba a otec nás odviezol na svoj rodný Liptov. Lenže tam žiadny pokoj nebol. Naopak. Od rána do večera sa Nemci striedali s Rusmi, jedlo, čo sme si priniesli, nám hneď zhabali. Jednoducho bieda, hlad a utrpenie. Preto sme sa radšej vrátili a, stále neviem ako, otcovi sa podarilo práve vtedy získať byt na už spomínanej Jelačičovej. Pre nás deti absolútne terno. Pretože vtedy, pri niekdajších rampách, akoby sa končila Bratislava a až k dnešnej Metodovej ulici sa rozprestierala vlastne jedna obrovská voľná plocha. Pamätám si, že sme sa dokonca pokojne hrávali aj na ulici. Dnes je to absolútne nepredstaviteľné, a keď tadiaľ občas idem, ani sám tomu nemôžem uveriť.“
Ako ste vtedy, detskými očami, videli Bratislavu?
,,Každá cesta do centra, to bola ‘výprava‘ a, pravdupovediac, aj obrovský zážitok. Ale stále si myslím, že išlo o krásne, hoci aj neveľké mesto. So zákutiami, ktoré mali svoju atmosféru, ducha a ktoré potom jednoducho zmizli. Lebo za socializmu už na ich udržanie neboli peniaze. Nechcem pritom hovoriť o zániku celých štvrtí, ako napríklad Židovňa, o známej synagóge či domoch z podhradia. Kto si však dnes pamätá napríklad pivovar, ktorý stál asi na mieste dnešného hotela Danube? Pre mňa pamätný už tým, že v ňom bol filmový klub, v ktorom premietali môj vôbec prvý film, v ktorom som hral – Kým sa skončí táto noc. Alebo Slovenská národná galéria. Jej prístavba, veď to je niečo strašné.“
Existuje však známy argument, že aj na Eiffelovu vežu v Paríži si bolo treba najskôr zvyknúť.
,,Áno, poznám ho – ale zaujímalo by ma, či si na tú prístavbu naozaj niekto zvykol. Viete, ja si myslím, že je to najmä chyba nás Bratislavčanov. Lebo obvykle sa o mesto, jeho stavby zaujímame, až keď je už neskoro. Keď už stoja.“
Preto ste sa nedávno tak aktívne angažovali v boji proti navrhovanému premosteniu Staromestskej ulice?
,,Iste. A budem sa, keď treba, aj naďalej. Pretože ide o absolútny nezmysel! Vzniklo by jedno monštrum, ktoré nikto nepotrebuje a už nehovorím o tom, že by sa narušil aj výhľad na samotný hrad. Neviem, možno je to i v tom, že Bratislavu obvykle neriadili ľudia, ktorí sa v nej narodili. Potom k nej nemajú cit, neuvedomujú si, že má svoje špecifiká, atmosféru, ktorá z nej robí práve to, čím je. Ale opakujem: ide o vec nás všetkých a bez našej aktívnej účasti to nepôjde.“
Buďme teraz trochu pozitívni. Povedzte, čo sa vám v Bratislave páči.
,,Napríklad, že centrum mesta trochu chytilo farebnosť. A nielen domy. Pozrite si z hradu strechy – oproti minulosti je to naozaj rozdiel! Rovnako sa darí opravovať aj vnútorné priestory, dvory, parčíky.“
Dá sa povedať, že Bratislava je vecou vášho srdca?
,,Určite. Ja som sa síce dosť nacestoval po celom svete a okrem oboch pólov, Nového Zélandu a Laponska som bol vari všade, ale vždy som sa napokon tešil domov. Nikdy som si ani nevedel predstaviť, že by som emigroval. Som Bratislavčan, teším sa, že mesto opeknieva, stále je v ňom čo objavovať – a verím, že mu to i zostane.“
Napriek tomu sa sťahujete do Marianky.
,,Ale Marianka sa už blíži k Bratislave. Pravdupovediac, dosť sme o tom s manželkou uvažovali. Máme však tri deti, bratislavský byt bude komu dať, a tak sme napokon predali záhradu na Kolibe a rozhodli sa stavať. Pravda, kedy bude dom hotový, ťažko povedať. Ja mám totiž s firmou, ktorá ho buduje, dohodu, že im vždy poviem, koľko mám peňazí, a oni budú podľa toho postupovať.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
