Už tretina detí z detských domovov v Bratislavskom kraji je umiestnená u profesionálnych rodičov. Tento typ starostlivosti je mimoriadne dôležitý najmä pre deti do troch rokov.
SENEC. PEZINOK. Zákon zriaďovateľom detských domovov prikazuje, aby každé dieťa do troch rokov bolo umiestnené do profesionálnej rodiny - s výnimkou detí, ktorých zdravotný stav vyžaduje osobitnú zvýšenú opateru a starostlivosť.
V detských domovoch v rámci Bratislavského samosprávneho kraja bolo k 30. septembru podľa údajov od Edity Válekovej z oddelenia sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately (OSOSK) Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave umiestnených 335 detí, z toho 112 v starostlivosti profesionálnych rodičov.
Rodič na pracovný úväzok
Profesionálne rodičovstvo je pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce, kde profesionálny rodič je zamestnancom detského domova. Profesionálny rodič poskytuje starostlivosť jednému až trom deťom, vo väčšine prípadov vo vlastnej domácnosti. Vo výnimočných prípadoch majú detské domovy vytvorené pre takéto účely vlastné priestory bytové jednotky.
Riaditelia detských domovov sa usilujú počet profesionálnych rodičov neustále zvyšovať, podľa informácie Karlíkovej však narážajú na obmedzené finančné možnosti. "Nové pracovné miesta pre profesionálnych rodičov aktuálne nevytvárame, zrejme ani v najbližšej dobe nebudeme," hovorí Ján Kuzár, riaditeľ Detského domova Nádej v Bernolákove, ktorý aktuálne zamestnáva 7 profesionálnych rodičov. V ich starostlivosti sa nachádza jedenásť detí z celkového počtu 53.
Postupne však na túto pozíciu preškoľujú zamestnancov, ktorí pracujú na poste vychovávateľa. "Pokiaľ z tejto pozície zamestnanec odíde, nového zamestnanca automaticky prijímame na pozíciu profesionálneho rodiča."
Od mesiaca po roky
Profesionálny rodič vypĺňa dieťaťu obdobie, kým sa dostane do adoptívnej alebo pestúnskej rodiny. „V zriedkavých prípadoch sa to podarí už v druhom mesiaci jeho života, obvykle však tento proces trvá od 4 do 12 mesiacov," informuje Danka Pukancová, riaditeľka pre program PRIDE (špeciálny výcvikový program, ktorý záujemcovia o profesionálne rodičovstvo musia povinne absolvovať).
Profesionálne rodičovstvo je forma ústavnej starostlivosti, ktorá dáva možnosť dostať sa do rodinného prostredia aj deťom, ktoré nie je možné z právneho hľadiska osvojiť, ani umiestniť do pestúnskej starostlivosti.
Hoci väčšina profesionálnych rodičov poskytuje deťom krátkodobú starostlivosť, v niektorých prípadoch sa natiahne aj na pár mesiacov, či dokonca rokov. „Dĺžku pobytu dieťaťa profesionálny rodič dopredu nikdy nepozná," zdôrazňuje Pukancová. „Stávajú sa aj prípady, že si profesionálna rodina napokon zoberie dieťa do pestúnskej starostlivosti, či adopcie - avšak až po tom, ako zlyhali všetky ostatné možnosti získania stálej rodiny."
Aj postihnuté deti môžu k profirodičom
Napriek mimoriadnej náročnosti tohto povolania je profesionálnych rodičov v Bratislavskom kraji podľa informácií Karlíkovej momentálne dostatok.
Ani fyzické či mentálne postihnutie, či poruchy správania nemusia pre dieťa automaticky znamenať nemožnosť dostať sa do profirodiny. „Nájdu sa profesionálni rodičia, ktorí sú schopní zvládnuť aj tieto diagnózy. Vždy to závisí od dohody s riaditeľom detského domova," informuje Pukancová.
Momentálne však pre takéto deti nie je dostatok profirodičov.
Na plač pri odchode sa treba pripraviť
Starať sa o cudzie dieťa 24 hodín v najintímnejšom priestore svojho domova, venovať mu čas na úkor vlastných detí a vzdať sa ho, akonáhle sa objaví adept na trvalé osvojenie. Na toto všetko musí byť profirodič pripravený.
Aj ten najideálnejší vzťah medzi profirodičom a „jeho" dieťaťom je poznačený smútkom. Z nevyhnutnej rozlúčky. „Ak dieťa pri odchode z profirodiny plače, treba sa z toho tešiť," komentuje Danka Pukancová, riaditeľka pre program PRIDE. „Je to dôkaz, že s jeho emočným svetom je všetko v poriadku, že starostlivosť mala zmysel."
Náhradní rodičia dobre poznajú trápenia detí, vyrastajúce v detských domovoch, ktoré emócie nedokážu prejavovať, ani ich plnohodnotne prežívať. „V dospelosti nie sú tieto deti schopné vytvárať si trvalé vzťahy, byť dobrými rodičmi," konštatuje Pukancová. Profirodičovstvo je šancou, ako tejto emocionálnej deprivácii predísť.
Nemožno to vnímať ako zamestnanie
Hoci sú profirodičia nenahraditeľní najmä pre dojčatá, pomôcť dokážu aj starším deťom. Pre ne je dôležitý najmä zážitok rodinného života. Bez tejto skúsenosti si ten vlastný budú budovať len ťažko.
„Starostlivosť o staršie deti je zložitejšia," priznáva Václav Bazala, riaditeľ neštátneho Rodinného detského domova v Kocuriciach, ktorý funguje výlučne na báze profesionálnych rodín. „Naše deti pochádzajú z rozvrátených rodín, väčšinu života prežili v detskom domove, ťažko sa im zvyká na nové podmienky, stabilné vzťahy. Mnohé dávajú najavo, že o takúto výchovu nestoja, profirodičov neakceptujú."
Václav Bazala si pamätá obdobia, keď sa im spolu s manželkou - profimamou - zdalo, že ich výchova deti nikam neposúva. Po počiatočnom rozčarovaní však opäť nadobudli optimistickejší náhľad. „Ľudia zvonku hovoria, že u detí vidia zmenu k lepšiemu, v poslednej dobe to cítime aj sami. Dokazujú to aj deti, ktoré od nás už odišli - s väčšinou z nich sme si vytvorili pevný vzťah. Dosiahnuť pokrok sa však dá len za predpokladu, že človek sa tej práci oddá naplno, nevníma ju len ako zamestnanie."
Prijať smútok z odchodu dieťaťa
„Na začiatku sme sa dosť báli, ako budú profirodičia tú časovú i citovú záťaž zvládať, zatiaľ sa však držia. Máme aj profimamy, ktoré už vystriedali 3 - 4 deti. Samozrejme, odchody sa neobišli bez plaču," rekapituluje päťročné skúsenosti so školením profirodičov Danka Pukancová. „Výrazne im pomáha PRIDE - špeciálny výcvikový program, ktorý povinne absolvujú. Prostredníctvom neho sa cez zážitkovú formu konfrontujú so všetkými ťažkosťami, ktoré z tohto vzťahu vyplývajú, vrátane straty dieťaťa."
Václav Bazala tiež priznáva, že prvé odchody detí prežívali s manželkou veľmi bolestne. „Do tohto typu starostlivosti sme sa vrhli s určitou naivitou, k deťom sme si vytvárali intenzívne citové vzťahy. Dnes si viac uvedomujeme, že nie sú naše, že majú svoju biologickú rodinu, a dokázali sme ten vzťah aspoň čiastočne zmeniť na profesionálny."
Anna, profesionálna mama, ktorá sa stará o svoje „prvé dieťa" tvrdí, že človek musí mať na zreteli najmä šťastie dieťaťa. „Treba vedieť prijať ten paradox, že na to, aby som mu zabezpečila lepší život, musím na seba prijať smútok z jeho odchodu. Veď aj vlastné deti vychováme preto, aby raz odišli z domu."
Stratu dieťaťa do istej miery zmierňuje fakt, že profesionálni rodičia obvykle zostávajú v kontakte s náhradnou rodinou: „Tí sú zväčša radi, keď sa môžu obrátiť na niekoho, kto ich dieťa dobre pozná, poradiť sa. K profesionálnym rodičom ich obvykle púta aj vďačnosť za to, že sa o „ich" dieťa postarali, keď to najviac potrebovalo," hovorí Pukancová.
Nie vždy si deti a profirodičia "sadnú"
Profesionálne rodičovstvo je zatiaľ len „v plienkach", takže nikto si netrúfa odhadnúť, či je takú prácu možné vykonávať celý život. Už teraz sa však v profesionálnych rodinách nachádzajú deti, ktoré by túto starostlivosť potrebovali do plnoletosti a ideálne by pre ne bolo zostať po celú dobu v tej istej rodine.
Stávajú sa však aj prípady, že sa profirodičia „svojich" detí vzdajú. „Niekedy dieťa do rodiny jednoducho nesadne, vzťahy aj pri najlepšej vôli zostávajú napäté," opisuje Pukancová. „V takom prípade je aj pre dieťa kontraproduktívne, aby v rodine naďalej zostávalo."
Aj o tomto fenoméne treba podľa nej hovoriť a nechápať ho ako zlyhanie rodičov.
(iba)
Profimama: Je to tak trochu schizofrénia
V prvom rade musíte cítiť, že to chcete robiť, tvrdí o práci profimamy tridsiatnička Anna, ktorá sa piaty mesiac stará o svoje prvé „dočasné" dieťa. Cíti sa naplnená, hoci si je vedomá toho, že odchod snedého dievčatka bude pravdepodobne prvou veľkou stratou v jej živote.
Kristínku priviedla na svet žena závislá na heroíne. Odhliadnuc od dočasnej krvnej zrazeniny v blízkosti nošteka, sedemmesačné dievčatko vyzerá ako každé iné bábätko. Nik by netipoval, že muselo absolvovať dvojmesačnú detoxikačnú liečbu a že si v brušku - ako hovorí Anna - nezažilo nič dobré, lebo ju na svete nikto nečakal. Usmieva sa na nečakanú návštevu, následný plač ju po krátkom „čičíkaní" prejde.
Prvé týždne v štvorčlennej rodine Baňákovcov však boli o čosi ťažšie. „V kuse sa ľakala. Stačilo trochu buchnúť dvierkami na linke, hneď sa prebudila a začala plakať. Zakaždým som k nej prišla, vzala ju na ruky a tíšila. Po čase ju to prešlo," rekapituluje Anna. Obom nám pri tých vetách zíde na myseľ, že v domove by jej toľko pozornosti žiadna opatrovateľka venovať nemohla.
Vstane a je v práci
Anna Baňáková je vyštudovaná sociálna pedagogička, niekoľko rokov pracovala s mentálne postihnutými deťmi. Zo školstva odišla zo zdravotných dôvodov i pre frustráciu z prístupu „tých hore". Nejakú dobu sa skúšala uplatniť v realitách a finančníctve. Hoci sa jej pomerne darilo, tento typ práce ju nenapĺňal. „Cítila som sa prázdna. Po čase som si uvedomila, že jednoducho musím pracovať s deťmi."
Po tom, čo sa dozvedela o práci profimamy, nabrali udalosti rýchly spád. Najskôr sa tri týždne starala o kolegynino dieťa (jeden zo spôsobov, ako si profirodičia navzájom vypomáhajú pri dovolenkách) a krátko nato si priviedla domov Kristínku. „Teraz som veľmi spokojná - ráno vstanem a hneď som v práci," smeje sa.
To akú prácu si si vybrala?
Annin manžel je podobného založenia, takže „cudzie" dieťa v rodine prijal s rovnakým nadšením. „Aj moji dvaja synovia sa okolo nej neustále točia," usmieva sa. Svoje rozhodnutie musela obhajovať iba pred známymi.
„Hlavne v začiatkoch ma všetci zastavovali. Tlačila som kočík, nevideli ma predtým s bruškom, tak sa zaujímali. Keď som im povedala, ako sa k nám Kristínka dostala, často reagovali: A to si si akú robotu vymyslela? Veď ti potom srdce roztrhne! Následne obvykle padla otázka, či si ju nechceme nechať trvalo. To sú úplne prirodzené reakcie," krčí Anna plecami. „Vtedy ľuďom vysvetľujem, že je kopa bezdetných ľudí, a tí majú prednosť."
Našli sa i takí, ktorí Kristínku ľutovali, že odchod bude pre ňu ešte väčšou traumou, akoby bola v detskom domove. „Na podobné teórie reagujem otázkou: A vy sami by ste chceli žiť v domove radšej ako v rodine?"
Iných zase zaujímalo, či Kristínku vníma inak ako vlastné deti. „Úprimne povedané, absolútne mi to tak nepríde. Vnímam ju jednoducho ako dieťa, ktoré ma potrebuje."
S odchodom sa vyrovnáva každý deň
Anna si uvedomuje, že tie najťažšie skúšky má ešte len pred sebou. „Je šťastie, že sa ku mne hneď na začiatok dostalo také pokojné dieťa. Mohol sa tu ocitnúť uzlíček nervov s mnohými traumami, či také, ktoré by potieralo steny vlastnými výkalmi, ako sa to stalo mojim kolegyniam. Zvládla by som takú záťaž? pýtam sa sama seba a neviem si na to odpovedať."
Kristínkin odchod jej zíde na um každý deň, vždy nanovo sa s ním vyrovnáva. „Bude to pre mňa radikálne nová skúsenosť - ja som totiž zatiaľ v osobnom živote žiadnu veľkú stratu nezažila. A viem, že som typ, ktorý to bude niesť veľmi ťažko. Profesionálne rodičovstvo vnímam v určitých chvíľach až ako určitú schizofréniu: Urobiť seba samého veľmi nešťastným, aby som tomu druhému zabezpečil krajší život."
(Mená v článku boli na požiadanie respondentky zmenené.)
(iba)
