Hazardné hry v karty či kocky neraz sprevádzali podvody, ale aj vraždy, ako to vyplýva aj z výpovede Janka pred prešporským súdom.
Najrozsiahlejším zápisom v najstaršom mestskom súdnom protokole - Knihe trestne stíhaných zvanej Aechtbuch - je výpoveď istého Janka zaznamenaná vo štvrtok pred sviatkom Jána Krstiteľa, čiže 20. júna 1437. Na zasadnutí súdu, ktorému predsedal ctihodný a múdry prešporský richtár Štefan Raneis, sa popri prešporských prísažných zúčastnili aj richtár a predstavitelia z Kerlburgu (čiže dnešných Rusoviec) a dvaja zástupcovia prešporského župana z hradu. Už to svedčilo o nevšednosti prerokúvanej kauzy.
Páchal zločiny v službách pána
Ako sa v zápisnici uvádza, Janko sa bez akéhokoľvek mučenia a nátlaku priznal, že v Kerlburgu (Rusovciach) v Meindleinovom dome (zaiste išlo o hostinec či krčmu) zabil akéhosi Ambróza. To bol však len začiatok rozmotávania klbka spolku či skôr bandy falošných hráčov a prefíkaných podvodníkov.
Hneď v úvode Janko vypovedal, že sa sám zapodieval hrou s falošnými kockami, ktoré sa uňho našli spolu s ďalším podvodníckym náčiním. Priznal aj to, že už v službách svojho niekdajšieho pána, husitu Janka Vogelhawsera, spáchal viacero zločinov. Ďalej uviedol, že na vraždu Ambróza ho naviedli Michal Prews a Tomáš Wesch, ktorí toho mali na rováši tiež viac než dosť. Prews falošnou hrou oberal ľudí o peniaze, podvádzal aj tým, že namiesto pravých mincí dával do hry mince z nepravého striebra, ktoré nosil v osobitnom čiernom vrecúšku. Aj Wesch bol vychýreným falošným kockárom a navyše sa hanlivo vyjadroval o prešporských pánoch, čo sa kvalifikovalo ako ťažká urážka úradnej vrchnosti, čiže majestátu.
Janko udaniami nešetril
Je pozoruhodné, že Janko vo výpovedi udal okrem seba dovedna až tridsaťjeden osôb. Popri už uvedených dvoch komplicoch sa medzi nimi vyskytujú predovšetkým falošní hráči, veksláci venujúci sa prechovávaniu a výmene falošných mincí či kradnutých vecí, ale aj takí, čo sa neštítili ani vraždy.
Zo zločineckého panoptika stojaceho pred prešporským súdom si osobitnú pozornosť zaslúži najmä Martinko zvaný Klein (čiže Malý) z pivovaru, Juraj Kramer zvaný Beznosý, ktorého prezývka neklamne dokazovala, že za spáchané zlodejstvá ho už potrestali odrezaním nosa, respektíve oň prišiel v dajakej bitke. Obávaným násilníkom a falošným hráčom bol aj Kramerov spoločník Hanuš Weiss (Biely) s veľkou jazvou pod okom, ktorý vo Viedni zabil pekárskeho tovariša a v rakúskom Petronelli ozbíjal kohosi o riadnu sumu peňazí.
Akčný rádius i pôvod falošných hráčov a podvodníkov sa neobmedzoval len na Prešporok a jeho okolie, na čo poukazujú napríklad mená Fricko z Ramsagu, Matej zo Šopronu, Hanuš Vogel z Eberspergu, Jurík z Moravy, Henrich Paderknecht (čiže Kúpeľník) z Viedenského Nového Mesta, ktorý pod búdou čapoval vtedy obľúbené malvázske víno na jarmokoch, či jeho kumpán Kristián, pre ktorého zasa stánkový predaj slúžil len na zakrytie prechovávania kradnutých vecí a nekalého obchodu, veksláctva a falošnej hry.
Falošní hráči boli dobre zohratí
Aj z letmého výpočtu vidno, že falošní hráči pôsobili v dobre zohratých skupinách. Radi sa zdržiavali v malých krčmách, hostincoch a spoločných nocľahárňach, kde si vyberali obete medzi neskúsenými hráčmi. Popularite sa tešili kartové hry, ale najmä hry v kocky. A to bola príležitosť pre rôznych klamárov, ktorí oberali tých, čo skúšali vrtkavé šťastie a nechali sa oklamať. Ani prísne tresty neodrádzali falošných hráčov vykonávať nekalé remeslo.
A hoci v súdnom protokole samotný rozsudok či jeho vykonanie v Jankovom prípade chýba, možno sa oprávnene domnievať, že smrti neunikol a odvisol na šibenici spolu s ostatnými usvedčenými komplicmi. To bol totiž podľa prešporského stredovekého práva obvyklý ortieľ nad zločincami tohto druhu.
VLADIMÍR SEGEŠ, autor je historik
