Hitom tohtoročného pezinského Vinobrania boli popri víne, burčiaku, kukurici a cigánskej aj koreniny, krikľavé parochne a stánky, kde vám na počkanie vytvorili kalendár či kľúčenku s podobizňou vašej ratolesti.
PEZINOK. Hoci tento rok vinárov počasie vytrvalo skúša, na ceny a kvalitu vína sa návštevníci pezinského Vinobrania príliš nesťažovali. Viac výhrad bolo voči burčiaku.
„Tento rok hrozno dosiahlo slabú cukornatosť. A burčiak dosladený repným cukrom - to nie je ono," posťažoval sa Ján Francisci (91), ktorý - tak ako každý rok - dorazil do Pezinka spolu s členmi klubu dôchodcov z Galanty. „Však aj ten predajca mi povedal, že burčiak nepije," prezradil nám pán, ktorému by ste hádali aj o dvadsať rokov menej. Inak si tradičnú akciu chválil.
Ruská medicína, ázijské korenie
Primátor Oliver Solga vyzdvihol silnú návštevnosť, najmä v piatok vraj Pezinok doslova zaplavili Bratislavčania, čo predošlé roky nebývalo zvykom.
"Hoci sa pre silný vietor a dážď muselo vinobranie v nedeľu skončiť o tri hodiny skôr, predajcovia - najmä z oblasti gastronómie - boli s tržbami spokojní," povedal.
Nám sa však predajcovia aj posťažovali, že krízu ešte stále cítiť, ľudia si dovolia menej. Hoci pri stánku so starožitnosťami sa každú chvíľu ktosi pristavil, manželia z Nitry skonštatovali, že kupcov je málo: „Idú akurát tak mince. Už to nie je to, čo tri roky dozadu. Darí sa najmä predajcom bylín, ľudia si radi vypestujú na balkóne čerstvý tymián."
Vypozorovali to dobre, aj pri stánku, obloženom rastlinami v kvetináčoch, ktorému dominovala tabuľka „Čili do okna" panoval čulý ruch. Susední predajcovia sa mohli pochváliť i - mimoriadne estetickými - mäsožravými rastlinami.
Bohatý výber bol aj v rámci korenín, špeciálnych ázijskych dochucovadiel, či byliniek na „hučanie v ušoch" alebo tradičnej ruskej medicíny. Popri obľúbenom skalickom trdelníku, valašských frgúloch (známych ako moravské koláče), „seredskej kuracej vášni" či „bohovskom steaku" mohli návštevníci okúsiť aj okrúhle talianske a holandské syry, sangriu, ale aj jogurtové alebo kiwi krovky.
Scískanice išli "na dračku"
O čo sa však „vinoberníci" mohli doslova pobiť, to ponúkali v jednoduchej mise tri rázovité ženy z Dubovej. Scískanice, na ktorý ich obec získala aj certifikát, totiž za hranicami Malokarpatského regiónu ťažko objavíte. V čase našej návštevy už bola misa prázdna, záujemcovia o špeciálne upravené a zakrútené omastené lokšové cesto si museli hodinu počkať - kým sa dopečú.
Chuťové zážitky však neboli jediné, ktoré ženy pri nenápadnom stole návštevníkom ponúkali. Pridali aj spontánny spev či niekoľko historiek.
Za zmienku stojí napríklad jedna rýdzo „masopustová". „Boli sme na zábave, kde som bola za oblečená za cigánku, a len tak z pasie veštila z ruky. Odchytila som si jedného pána a vravím mu: Vy ste asi dávno ženu neopáčili. A predstavte si, to vám bol farár. No ako som to mala vedieť, však bol v civile. Hneď som sa mu klaňala a vravela: Mea culpa, mea culpa. Našťastie mi udelil požehnanie," smiala sa pani od srdca.
Kto striehol z davu
Cigánky veštiace z ruky sme na vinobraní síce nestretli, na vínom potužených ľudí však v dave striehol kadekto. Mohutná žena so zlatými šperkami a v dlhej sukni sa snažila svoj tovar z igelitky predať aj stánkarom, mladé dievčatá sa pomedzi návštevníkov preplietali s kasičkami a žiadali prispieť na deti. Pani v strednom veku lovila potenciálnych záujemcov o byty a na okoloidúce malé deti blýskali fotoaparátmi mladí muži a ženy, ktorých stánky zdobili nápisy typu „Šanca dňa!". Dospelých sprievodcov zväčša prekvapil nečakaný záujem o ich dieťa, a zvedavo si vypočuli, aké rôzne predmety s podobizňou ich ratolesti môžu na počkanie získať.
Nenápadného predajcu časopisu Nota Bene sme si na oplátku všimli aj my sami. Priznal, že na vinobraní sú ľudia štedrejší.
Paprierové ruže, živá socha
Oberačková slávnosť však ponúkala aj zážitky nekonzumného typu. K sobotným vrcholom patrilo vystúpenie folklórnej skupiny na hlavnom (a jedinom) pódiu, z clivého aj temperamentného zvuku huslí i dievčenského dvojspevu naskakovali poslucháčom zimomriavky.
Návštevníci sa mohli tiež nechať očariť pohľadom na kolotoče, krútiace sa na pozadí pezinských dominánt, strelnicou a papierovými ružami si pripomenúť zašlé časy (hoci za jeden výstrel na papierovú ružu žiadali euro), či znezrady stretnúť na rohu ulice opretého pána v striebornom - unavenú živú sochu.
