V modranskom rehabilitačnom stredisku Claudianum v súčasnosti trávi dopoludnia jedenásť dospelých mentálne a fyzicky postihnutých klientov. Plány do budúcnosti počítajú aj s podporovaným bývaním.
MODRA. V komplexe pôvodného uršulínskeho kláštora a školy vo vzájomnej symbióze spolunažíva obnovený kláštor, centrum voľného času, materské centrum a druhý rok aj rehabilitačné stredisko.
Vstup do samotného Claudiana hľadáme ťažko. Našťastie sa z jedného z okien vykláňa jeho riaditeľka Natália Kokošková. Na jej odporučenie vchádzame do dverí s označením Čajovňa. Claudianum sa o priestory delí s centrom voľného času, preto ten ručne vyrobený nápis.
Naskytne sa nám pohľad na útulnú, „hand - made" vyzdobenú miestnosť s kuchynkou a veľkými stolmi. Najprv sa nám zdá, že pri štyroch kresliacich mladých ženách asistujú dve pedagogičky. Neskôr sa od riaditeľky dozvedáme, že pedagogička je len jedna. „Niekedy sú klienti naozaj na nerozoznanie od zdravých ľudí," podotkne s úsmevom.
Odlišnosťou sa netrápia
Kým s Natáliou Kokoškovou debatujeme v kancelárii, z času na čas sa tu niektoré z klientok zastavia po veci. Jedna z mladých žien riaditeľke pošle so suverénnym výrazom v tvári vzdušnú pusu, ďalšia sa nás pýta, či si nedáme kávu. „Sú to také zlaté duše," usmieva sa riaditeľka, absolventka odboru kresťanská teológia a sociálna práca. „Vyobjímajú vás, na rovinu povedia, čo si myslia."
Svoju odlišnosť od bežných ľudí si dobre uvedomujú, avšak podľa riaditeľkinho názoru sa tým väčšina z nich netrápi. „Niektorí aj skonštatujú: Ja som inteligentný, no nie tak úplne," podotýka s úsmevom.
Keď cítia, že sú ako ľudia prijímaní a užitoční, vedia byť podľa nej veľmi spokojní. „Predtým, ako začali dochádzať k nám do stacionáru, trávila väčšina z nich dlhé roky takmer výlučne doma. Neprichádzali príliš do kontaktu s ľuďmi, nemali šancu rozvíjať svoje schopnosti. Rodičia nám ďakujú, že vďaka Claudianu výrazne pookriali, ožili."
Dopyt nestíhajú uspokojovať
Stacionár funguje druhý rok, je jedinou službou svojho druhu v širokom okolí. „Nestíhame uspokojovať dopyt," konštatuje riaditeľka.
Každý záujemca o umiestnenie v stacionári si najprv musí na krajskú samosprávu zaslať potvrdenie od lekára, ktoré posúdi sociálne oddelenie a posudkový lekár. Výsledkom je zaradenie do určitého stupňa odkázanosti a až po obdržaní dokladu si možno podať žiadosť do konkrétneho centra.
Hoci pod názvom rehabilitačné stredisko si väčšina ľudí predstaví nejaké fyzické cvičenia, v skutočnosti ide o sociálnu a pracovnú rehabilitáciu. Program dopoludní je pomerne voľný, vychádza sa priamo zo záujmov jednotlivých klientov, je však snaha, aby bol pestrý. „Vyšívame, šijeme, kreslíme, čítame si, chodíme na výlety," vymenúva riaditeľka, ktorá má spolu s liečebnou pedagogičkou Alexandrou Dzurekovoupod palcom prakticky všetko.
Robievajú tiež spoločné akcie s deťmi z centra voľného času (CVČ), klientov učia aj praktickým zručnostiam - urobiť si čaj, upratať po raňajkách. „O niektorých z nich vieme, že doma raňajky aj pripravujú."
Bezbariérové priestory, podporované bývanie
Fakt, že služby poskytujú len dopoludnia, súvisí s tým, že sa o priestory delia s CVČ. V horizonte dvoch rokov by sa však chceli presťahovať do vlastných. Sestry Uršulínky im totiž už v čase ich vzniku dali do dlhodobého bezplatného prenájmu zadnú budovu v rámci komplexu - avšak v pôvodnom stave. „Kláštor Uršulínkam vrátili až po prevrate, dovtedy tu sídlila základná škola. Všetko za tú dobu rekonštruovať nestihli a ani nemohli," vysvetľuje riaditeľka.
Budovu postupne prerábajú na bezbariérovú - vytvorili prístupovú cestu, bezbariérové dvere na fotobunku, osadili protišmykovú dlažbu. „Ide to pomaly. Práce dotujeme hlavne z darov fyzických a právnických osôb a ministerských grantov. Keďže pôsobíme v Bratislavskom samosprávnom kraji, o eurofondy sa prakticky nemôžeme uchádzať," komentuje riaditeľka. Tento rok nám prispel na rekonštrukciu Bratislavský samosprávny kraj.
Stredisko by sa malo podľa plánov presťahovať na prízemie, čím sa jeho kapacita zvýši zo súčasných deväť klientov na 17 až 20. Druhé poschodie by chceli upraviť na takzvané podporované bývanie. Uvažujú o dvoch bunkách so spoločnou kúpeľnou, kuchynkou a toaletou, kde by klienti celoročne bývali. „Za celodennej asistencie služby," dopĺňa riaditeľka.
Návrh na podporované bývanie vyšiel od samotných rodičov. „Mnohí sú už na dôchodku, obávajú sa, kto sa o ich deti v budúcnosti postará." Podporované bývanie zrejme bude môcť využívať len šesť klientov - aby sa zachovala rodinná atmosféra.
Plánov do budúcnosti má Claudianum kopu - zrevitalizovať záhradu za domom, aby sa o ňu mohli ďalej starať klienti, v ďalšej budove na pozemku by mohlo vzniknúť chránené pracovisko. „To je však hudba budúcnosti," pousmeje sa riaditeľka. Všetko totiž stojí a padá najmä na financiách.
