Stredoveká alegorická kresba, ktorá znázorňuje spravodlivosť, pravdu a rozvahu spútané v klade. Vyjadruje skutočnosť, že zločiny neboli vždy potrestané podľa práva. To platilo aj v prípade zneuctenej dievčiny v stredovekom Prešporku.
naný v najstaršom stredovekom súdnom a trestnom protokole mesta Prešporka. Ide o smutný príbeh unesenej a zneuctenej dievčiny, ktorý sa v slobodnom kráľovskom meste na Dunaji odohral dakedy v roku 1436 alebo 1437.
Súdny zápis, ktorý pod nadpisom Výpoveď o znásilnení jednej panny do protokolu zaznamenal vtedajší mestský pisár Mikuláš Weidner, sa číta neľahko. A to ani nie preto, lebo je písaný gotickou minuskulou v ťažko zrozumiteľnej stredovekej nemčine, ale skôr preto, že záznam je miestami zmätený a protirečivý. Nemožno sa tomu však čudovať, také totiž boli aj výpovede obvinených.
Otrasné fakty detailne zaznamenané
Skrátene možno kriminálnu kauzu spred viac než pol tisícročia pretlmočiť nasledovne. Svedok (a azda aj obvinený) Štefan Baronia uviedol, že počul krik a videl, ako paholkovia unášajú dievčinu. Súčasne povedal, že menovite išlo o Petra, ktorý bol paholkom u Petra Caschaya, ďalej o Fabiana, ktorý bol Šebastiánovým paholkom, a o Michala, paholka Šimona Nata. Z ďalších výpovedí vyplynulo, že únoscov bolo päť a konali na priamy rozkaz svojich pánov - Šimona Nata, Benedikta Deryana a istého Šebastiána, ktorí celú vec zosnovali. Ba jeden z nich, mešťan Šimon Nat, únoscom „po celý čas posielal dostatok stravy a aj strážil dvere“, za ktorými držali dievčinu v zajatí osem dní a páchali na nej násilie. Súd venoval značnú pozornosť otázke, kto ju znásilnil ako prvý, alebo ako stojí v zápise: „Kto prvý obral pannu o poctivosť“. Zisťovalo sa aj to, koľkokrát ju kto zneuctil. Paholkovia vypovedali navzájom proti sebe, a hoci sa traja z nich priznali k viacnásobnému styku, nikto nechcel na seba vziať vinu za prvé znásilnenie a zvaľoval ju na ostatných. Vidno teda, že súd prikladal tejto okolnosti veľký význam. V rámci výsluchov napokon usvedčili ako hlavného vinníka paholka Petra, ktorý „pannu sprznil ako prvý“.
Zneuctenie sa trestalo hrdelným trestom
Ženskej cti sa v minulosti prikladala veľká dôležitosť. Preto sa aj znásilnenie či zneuctenie, najmä v prípade panny, považovalo za mimoriadne ťažký zločin, ktorý sa takmer všade trestal hrdelným trestom. Podľa stredovekej zvyklosti a obyčaje sa ako dôkaz vyžadovalo, aby poškodená krikom dala najavo, že sa na nej pácha násilie. Keď nemala bezprostredných svedkov, ktorí by jej krik počuli, mala to oznámiť prvému, koho stretla, a súčasne mu ukázať roztrhnuté šaty alebo rozstrapatené vlasy.
Prešporská právna kniha z 15. storočia priamo určovala, ako naložiť s páchateľom: „Teda, ak niekto oberie pannu o poctivosť, zaslúži si, aby bol obesený.“ A tak hoci rozsudok nie je v protokole zapísaný, možno s istotou predpokladať, že najmenej traja usvedčení páchatelia, čo dievčinu znásilnili, odvisli na prešporskej šibenici.
Kto bola oná nešťastná panna, ktorej meno azda z dôvodov zachovania anonymity nezaznamenali, sa už asi nikdy nedozvieme. Nezodpovedaná zostáva aj otázka, čo viedlo troch pánov mešťanov k naplánovaniu zločinu, ktorý prikázali vykonať svojim sluhom. Bola to pomsta, neukojená chlipnosť, perverznosť či iná sexuálna úchylka? Rovnako bez odpovede zostáva to, aký trest im vymeral prešporský súd. Domnievam sa, že ani nemuseli byť potrestaní, čím by sa aj v tomto prípade potvrdila neraz zaužívaná a bežná prax o dvojakej miere spravodlivosti: jednej pre chudobu a druhej pre pánov.
VLADIMÍR SEGEŠ, autor je historik
