ckého filmára Woodyho Allena (ktorý v Bratislave nikdy nebol): Všetko, čo ste chceli vedieť o Hrade v Bratislave, ale báli ste sa spýtať.
Prevrátená stolička, štvorrohý symbol, aký nakreslí aj malé dieťa. Z diaľky je hrad nad Dunajom stelesnením symetrie. Pohľad zblízka odhalí, ako ho poznačili dejiny, ktoré až také pravidelné nie sú. Už len tie rohové veže rôznych veľkostí a okno v gotickom slohu v barokovom priečelí. Čo iné však čakať od stavby, ktorá prežila kadečo a istý čas mala naozaj namále?
Premenlivá silueta
Bratislavský hrad si generácie pamätajú rôzne. Starí Prešpuráci od päťdesiat rokov vyššie spomínajú nad mestom na nevzhľadnú vyhorenú ruinu, z ktorej postupom času zostali len podzemné priestory a obvodové múry. Mladšie ročníky vyrastali pod kolosom žltohnedej farby po rekonštrukcii v časoch komunizmu. Čo-to do hláv im o ňom naliala školská súťaž Poznaj svoje mesto. Chvíľu tu fungoval amfiteáter s letným kinom, ale inak bol Hrad pre občana siluetou na vzdialenom kopci, ktorý od mesta odrezala diaľnica.
Až teraz – Hrad prechádza premenou, ktorú musí registrovať aj kultúrny ignorant. V noci doďaleka svieti bielou farbou, médiá zase rátajú, či rekonštrukcia bude, alebo nebude predražená a potom je tu kapitola sama osebe – socha Svätopluka, najnovšie inštalovaná pred vchodom. No dá sa čakať, že budúcnosť spory zahladí a zostane podoba, na akú Bratislavský hrad dlho čakal. Rekonštruovaná podľa vzoru z baroka, keď zažil najlepšie časy.
Na väčšine starých rytín či obrazov by ste tradičnú siluetu so štyrmi rohmi hľadali márne, vznikla až v 17. storočí. „Treba sa na to pozerať tak, že Hrad nikdy dlho nevydržal v istej podobe a každú chvíľu ho prerábali,“ vysvetľuje Peter Barta zo Slovenského národného múzea - Historického múzea. Príkladom je hlavný vchod, ktorý v 16. storočí zamurovali a presunuli povedľa, aby ho o sto rokov zase posunuli späť. "Napríklad, zlaté obdobie za cisárovnej Márie Terézie trvalo sotva dvadsať rokov. Je trochu paradox, ako dlho sa drží terajšia podoba, na akú sme zvyknutí.“
Štyri veže nad mestom nečneli odjakživa. Šestnáste storočie poznalo dominantu
s jedinou, Korunnou vežou. Devätnáste a prvá polovica dvadsiateho storočia zažili
Hrad ako vyhorenú ruinu stráženú vojenskou posádkou. Súčasná rekonštrukcia
zdôrazňuje barokovú podobu a niekoľko prvkov z gotiky a renesancie
Panovník na cestách
Rekonštrukcia je v plnom prúde, čo pre nás znamená dve veci – nutné povolenie z kancelárie parlamentu a na hlave prilbu, pretože ideme obzerať stavenisko.
Ako inak, exkurziu začíname na mieste, kde stojí nešťastný bronzový Svätopluk. Neexistuje dôkaz, že veľmož na hradnom vrchu sídlil, je však možné, že tu bol voľakedy na návšteve? Vylúčiť to nejde, hovorí Barta: „Pod Hradom bol brod, je možné, že sa tu Svätopluk stavil na ceste z Moravy pri Dunaji popod Malé Karpaty. Zvykom v tom čase bolo, že panovník nemal stále sídlo. Spravidla ich buď bolo viac, alebo putoval po krajine.“ Dôvody na to boli rýdzo praktické. „Zdrojov bolo málo a ak by kraj dvor hostil pridlho, hrozilo, že územie doslova ´vyžerie´. Neskôr už vylepšená a bezpečná sieť ciest umožnila, aby to bolo naopak. Zdroje putovali z krajiny do centra a uživili vládcu, ktorý už nemusel cestovať.“
Bazilika pod zemou
Ako Hrad vyzeral v časoch Svätopluka, teda v deviatom storočí? Feudál a jeho suita tu mohli vidieť menší palác, niekoľko drevených domov, pohrebisko a baziliku. Návštevníci dnes v areáli obzerajú pôdorys tejto stavby, pričom zväčša netušia, že zvyšky baziliky z čias Veľkej Moravy ležia hlbšie pod zemou, ako jej maketa na povrchu. Jej rozobrané zvyšky pamiatkári našli aj v iných zákutiach Hradu postavených neskôr. Nečudo, predkov viac ako pamiatky trápila prítomnosť a materiál potrebný na stavby, preto neváhali a hĺbili kade-tade. Keď hrad opravovali v 16. a 17. storočí, neunúvali sa trosky odniesť a na radosť archeológov ich vyhadzovali rovno z okna. O dvesto rokov si vojaci strážiaci ruiny prilepšovali k žoldu predajom hradných tehál. Práve z tých bola postavená veľká časť domov bývalého Podhradia.
No vráťme sa do vzdialenej minulosti. Písomná zmienka o Hrade je z roku 907, no hmotné pamiatky dokazujú, že vrch bol osídlený tisícročia predtým. O prítomnosti Keltov hovorí najviac výskum, ktorý práve prebieha. Nedávnym slávnym objavom je poklad keltských mincí z prvého storočia pred Kristom. Navyše, po prvýkrát sa okrem keltskej keramiky našli aj stavebné štruktúry – znaky toho, že Hrad bol v tých časoch významným sídlom.
Neskôr sa za Dunaj dostali Rimania, ale Peter Barta vysvetľuje, že priame dôkazy z Hradu o tom nie sú. „Našli sa tu rímske predmety, no predpokladá sa, že sem boli dovezené. Keltské kniežatá, ktoré tu sídlili, pozývali rímskych architektov, takže sa použila rímska technológia, ale to neznamená, že Rimania stavbu obývali.“
Obľúbený v šesťdesiatych rokoch bol na Hrade amfiteáter s kinom,
kam viedol vchod vybúraný v hradnom múre. Dnes sa na mieste
rozľahlej plochy v areáli ráta so záhradou podľa vzoru z baroka
Dva hrady
Ak sú v dejinách Bratislavského hradu biele miesta, je to čas po páde Rímskej ríše. Celých štyristo rokov do príchodu Slovanov je érou, o ktorej toho veľa nevieme. Až potom prišiel čas, ktorý má (podľa politikov) stelesňovať práve Svätopluk. Vnucuje sa otázka, či sa našim predkom málil neďaleký Devín, keď im bola blízko neho treba ďalšia pevnosť. „To nie je len Devín,“ tvrdí Barta. „Ďalšie dva hrady sú oproti v Rakúsku, takže to bolo strategické miesto – cesta popri Dunaji, odrazu zúženie. Je pravdepodobné, že Devín aj Bratislavský hrad boli sídlami dvoch správnych územných celkov, žúp, ak sa to dá takto povedať.“
Tunajšie hrady boli dôležité aj neskôr. V čase Uhorska strážili neďaleké hranice a držali nápor cudzích vojsk. Keď uhorského panovníka Šalamúna z trónu zosadili bratanci, uchýlil sa práve na Bratislavský hrad. Zaujímavé udalosti prinieslo 11. storočie. Uhorska sa pokúšal zmocniť cisár Nemeckej ríše a na postupe z dnešného Rakúska z veľkých uhorských hradov natrafil najprv na ten bratislavský. Scéna z boja sa stala slávnou: obrancovia nielenže pevnosť uhájili, ale podarilo sa im potopiť lode vojska, ktoré ich obliehalo. Nemecký cisár obkľúčený na území, kde je dnes Petržalka, o pomoc požiadal pápeža. Ten pricestoval a strany osobne uzmieril, čo bolo nezvyčajné, lebo cesta z Ríma trvala niekoľko týždňov. Sú názory, že práve vtedy na územie dnešného Slovenska prvýkrát vkročil pápež.
„Tu býval uhorský panovník a jeho rodina,“ ukazuje historik Peter Barta
Klenoty vo veži
Stredovek nechávame za sebou a krížom cez moderné stavenisko mierime k vybúranej diere vo vonkajšom múre. Ten je hladký, až na rohy stavby, kde z diaľky vidno kamenné výstupky. Tie lepšie odrážali delové gule, hovorí Barta: „Hradný palác stavali krátko potom, ako do Európy preniklo delostrelectvo. Preto sú múry aj na to obdobie veľmi hrubé – päť a na strane obrátenej k parlamentu až sedem metrov. Paradoxom je, že krátko po dostavaní bojoval Hrad s mestom. Hrad bol za jedného panovníka, mesto za druhého a delá v Dóme svätého Martina oproti Hrad ostreľovali.“ V revolučnom roku 1848 zase z Hradu zbrane mierili na mesto, pre prípad, ak by vypukli nepokoje.
Po porážke pri Moháči v roku 1526 sa uhorský dvor pred Turkami stiahol do Bratislavy spolu s kráľovskými cennosťami. Zachoval sa súpis s poznámkou: nech poklad pokojne roztavia, ale nech sa to netýka korunovačných klenotov, ktoré tvorili koruna, žezlo, plášť a meč. Uschované boli v najstaršej a najväčšej Korunnej veži. Úzke točité schody, čo k nim viedli, hrali do karát ich strážcom. Z nich podľa dohody polovica patrila pod uhorské stavy, kým polovica posádky bola zase nemecká a podliehala kráľovi – rímskemu cisárovi. Po rekonštrukcii by sa do Korunnej veže mali klenoty vrátiť aspoň v podobe replík.
Reprezentačné priestory patria Národnej rade aj Slovenskému národnému múzeu,
ktoré tu chystá stálu výstavu o dejinách Hradu
Zlaté časy
Medzičasom stojíme v suteréne, temnej vlhkej, širokej chodbe s tehlovou klenbou. Je to najviac zachovaná časť Hradu, ktorá prežila aj ničivý požiar, no ani po prvej rekonštrukcii nebola návštevníkom prístupná. Býval tu betónový bunker a sklady. Pred požiarom zase hradná kuchyňa a nad ňou byt manžela Márie Terézie Františka Lotrínskeho. História zaznamenala, že sa sťažoval na kuchynský smrad zdola, takže ho presťahovali do iného hradného krídla.
Miestodržiteľským párom v tých časoch bola obľúbená dcéra Márie Terézie, Mária Kristína a jej manžel. Podľa želania matky sa usadila blízko Viedne, v Bratislave. Doviezli sem umelecké zbierky, nábytok, postavili Tereziánium – stavbu, ktorú tiež uvidíme po rekonštrukcii. Tieto časy boli pre Hrad zlaté. Zo severnej terasy, kde predtým boli baraky vojakov a vyzerala ako slum, urobili záhradu. A čo viac, vyriešili problém s vodou, ktorý stáročia obyvateľom otravoval život. Hradná studňa zásobovať nestačila a vodu bolo treba na Hrad vynášať, prípadne zbierať do cisterien.
Systém čerpania vody vymyslel vynálezca Johann Wolfgang Kempelen (onen slávny strojca šachového stroja). Poháňali ho kone alebo muly dolu pri Dunaji, odkiaľ drevenými a kovovými rúrami voda stúpala až na Hrad. Zvyšky Kempelenových rúr a tunelov našli aj neskoršie výskumy. Na vtedajšie obdobie odvážne riešenie využili aj v Budíne a dvor zaň vynálezcu odmenil. Mimochodom, rekonštrukcia sľubuje sprístupniť podzemnú chodbu od záhradného pavilónu k cisterne, kam stekala voda z nádvoria.
Rovnakých architektov ako do Bratislavy dvor pozýval aj do Viedne či Prahy.
To uľahčuje pátranie po tom, ako presne Hrad kedysi vyzeral
Pomalý úpadok
Reprezentačné priestory panovníka bývali na poschodiach, čo v prípade Národnej rady stále platí. Zatiaľ sú tu lešenia, na nich stoja reštaurátori cizelujúci pozlátenú štukovú výzdobu. Doplnia ich podľa častí, čo sa zachovali a niektoré vzory sa berú aj z Viedne, kde sídla pre dvor stavali tí istí architekti.
„Iróniou je, že tereziánske barokové stavby z 18. storočia veľmi rýchlo podľahli času, pretože neboli tak kvalitne a masívne urobené, ako bolo zvykom predtým,“ vysvetľuje Barta. Pre barok bolo príznačné šetrenie. „Navonok mali stavby vyzerať nádherne, ale často sa kadečo zakrývalo - keď nemali na mramor, tak ho namaľovali. Dnes je paradoxne umelý mramor drahší ako pravý. Maľovať ho vie málokto a je ľahšie použiť stroje, ktoré mramor vytlčú zo skaly.“
Od čias Márie Terézie to však s Hradom rýchlo išlo z kopca. Už cisárovnej syn Jozef II. trochu šetril a umiestnil sem katolícky seminár, kde študoval aj Anton Bernolák. Priestory vysťahovali a upravili pre potreby študentov. Skaza pokračovala, keď Hrad prenechali vojakom. Začiatkom 19. storočia význam hradov upadal, ich majitelia nevedeli, čo s nimi a využívali ich iba ako pevnosti. „To bol osud mnohých hradov,“ hovorí Barta. „Aj české stavy protestovali proti tomu, aby z Pražského hradu urobili kasárne a roky bol opustený. Budín síce opravili, ale umiestnili tam univerzitu. Udržiavať obrovské budovy bolo veľmi nákladné, len vo Viedni dvoru patril Hofburg a Schönbrunn, a tak sa inde šetrilo.“ Na porovnanie netreba chodiť ďaleko. Aj dnes je na Slovensku priveľa hradov a nie je ľahké ich spravovať.
Suterén prežil ničivý požiar z celého Hradu v najlepšom stave
Ničivý požiar
Skutočná pohroma prišla v roku 1811 za napoleonských vojen. Hrad z nedbanlivosti takmer celý vyhorel. Nebol to prvý požiar, v minulosti ho poškodili boje aj zemetrasenia, ale tento bol obzvlášť ničivý a zanechal po sebe spúšť. Vojnou vyčerpaná monarchia nemala záujem opraviť ruinu, ktorá chátrala nad mestom.
Nasledujúcich stoštyridsať rokov v histórii Hradu boli najmä sny, plány, projekty. Mala tu byť lanovka a vyhliadka pre turistov, ale ani na to sa nenašli peniaze. Medzi svetovými vojnami na hradnom kopci architekt Dušan Jurkovič plánoval budovy právnickej a filozofickej fakulty a knižnicu. Nevieme presne, ako by táto iniciatíva nadšencov presne vyzerala – len to, že zachovať sa mal hradný palác, ostatné budovy mali byť zbúrané a nahradené posluchárňami pre študentov. V bývalých domčekoch pre vojakov Jurkovič plánoval byty pre profesorov, ale fakt je, že k tomu nikdy neprišlo.
Plány a sny
Medzičasom skaza Hradu pokračovala. Ešte v 19. storočí pohľadnice ukazujú zachovalú ruinu s vežami, kde sa po schodoch dalo dostať až na horné podlažia. Neskôr sa zrútilo celé hradné krídlo a zostali len obvodové múry. „Štátne úrady radili Hrad z bezpečnostných dôvodov zbúrať a medzi vojnami mal naozaj namále. V štyridsiatych rokoch výskum potvrdil, že ide o zaujímavú lokalitu pre archeológov, no prišla druhá svetová vojna a s ňou nová iniciatíva – Hrad ako sídlo univerzity. Súťaž s mnohými návrhmi vyhral ten z Talianska, ktorý mal celý objekt asanovať. Iný prístup razil domáci architekt Emil Belluš, ktorý tiež radil ruinu zbúrať, no rátal s novostavbou so štyrmi vežami podľa vzoru pôvodnej stavby,“ hovorí Barta. Napokon plány odložila vojna. Po nej vojaci objekt odovzdali mestu, no postupne padali ďalšie múry.
Rekonštrukcia so začiatkom v roku 1953 prišla práve včas. Otázka, aké inštitúcie
Hrad po oprave prichýli, bola druhotná – šlo o záchranu ruiny
Prvá rekonštrukcia
Ďalšou križovatkou v dejinách hradu boli päťdesiate roky. Teraz už akútna otázka znela: zbúrať alebo opraviť? Prieskumom Hradu bol poverený dekan stavebnej fakulty, Čech Alfréd Piffl, ktorý zistil, že murivá sú v dobrom stave. Navrhol ich opraviť a vytvoril predbežnú kalkuláciu, koľko by celý podnik stál. Postupne sa darilo presvedčiť vládu v Prahe, aby uvoľnila financie. „V podstate celá rekonštrukcia až do sedemdesiatych rokov bola neustálym bojom s úradmi štátu, aby uvoľnili dostatok peňazí,“ vysvetľuje Barta. „Často stavba stála, nebolo na platy či na materiál.“ V roku 1968 Hrad sprístupnili, ale rekonštrukcia ešte nebola definitívna.
Strop, na ktorý hľadíme, zaberá abstraktná moderná maľba, akoby sa sem zatúlala omylom. Maľovala ju nevesta projektanta Hradu a svedčí o prístupe v čase socializmu – čo je dobové zachrániť, no doplniť modernými prvkami. Zvláštnym kompromisom je strecha. Pamiatkari chceli, aby bola šikmá, sedlová ako tá pôvodná v 18. storočí, kým architekti plánovali plochú. To nezniesol spisovateľ a maliar Janko Alexy a dokonca sa vyhrážal samovraždou. K tej, napokon, nedošlo - strechu spravili šikmú, i keď s menším sklonom ako mala tá historická. Samozrejme, prvá rekonštrukcia takého rozsahu na Slovensku sa nevyhla prešľapom. „Bol problém zohnať odborníkov. Ani dnes u nás nie sú nazvyš remeselníci, ktorí poznajú základné stavebné postupy z histórie.“
Stalin v priekope
Prehliadku končíme tam, kde sme začali, na nádvorí pred vchodom. Svätopluk zďaleka nie je jediná zaujímavosť z okolia. Pod múrikom, o ktorý sa opierajú turisti, vykopali pozostatok nemeckého bunkra z druhej svetovej vojny. Hradný vrch bol miesto, kde sa Nemci opevnili a Červená armáda ho musela namáhavo dobýjať. O čosi ďalej v priekope dlhé roky ležala socha Stalina. Pôvodne stála na Námestí SNP (vtedy Stalinovom), neskôr, keď kult osobnosti okolo diktátora opadol, hodili ju sem. Dnes je v depozitári Múzea mesta Bratislavy – zachovaná, akurát s nalomeným podstavcom.
Ak sú dejiny Hradu v Bratislave pestré, má to ešte jeden dôsledok. Čas, keď bol opustený, netrval dlho, aby ho zahalili legendy a mýty ako iné zrúcaniny. Mimochodom, prečo sú jeho múry biele, keď si ich pamätáme ako žltohnedé? „Že mal tak vyzerať, si pamiatkári mysleli pod dojmom Viedne z devätnásteho storočia. Novší výskum omietok však ukazuje, že Hrad býval biely. Biela bola najlacnejšia, vápnom múry ľahko pretreli.“
