e hry mladej ruskej autorky Oľgy Muchinovej s názvom Táňa – Táňa.
Milovať a byť milovaný
Muchinová je mladou autorkou šiestich divadelných hier, ktoré spája ústredná téma – láska. Každý miluje a je milovaný, nie však tým správnym človekom. Muchinovej hry sa v posledných rokoch inscenujú v mnohých európskych divadlách a úspešne sa uvádzajú na festivaloch. V Hre Táňa – Táňa sa časť Moskvy mení na malebné romantické mesto, v ktorom sa okamihy dňa zlievajú do jedného nekonečného večierka. V hre počuť ozveny, parafrázy i priame citácie rukých klasikov (Čechov, Turgenev, Majakovskij, Blok) a inšpirácie filmami N. Michalkova či A. Tarkovského.
S prekladom Táne si v Divadelnom ústave poradili sami, ujala sa ho Romana Maliti, absolventka divadelnej vedy na VŠMU, teraz nielen pracovníčka ústavu, ale aj predstaviteľka Zity v novej hre.
Atypický priestor
Réžiu prevzal Marián Amsler, študent 4. ročníka divadelnej dramaturgie VŠMU: „Pokúsili sme sa vytvoriť projekt v priestore, ktorý má svoju špecifickosť a ktorého atypickosť sa dá inscenačne využiť. Scéna je minimalistická, v podstate ide o čistý priestor s jedným objektom v každej z troch častí, v ktorých sa súčasne odohrávajú viaceré prelínajúce sa akcie. Divák sleduje tri páry, ktoré sa v dome stretávajú, a tak vznikajú rôzne reťazce vzťahov. Hra je veľmi živá, každý si v nej nájde čosi osobné.“
Marián Amsler videl hru Táňa – Táňa v Pitínskeho naštudovaní v pražskom Divadle Na Zábradlí. Podľa neho Pitínský zvolil veľmi výtvarne štylizovanú formu predstavenia, v ktorom sa postavy strácali. Sám kládol dôraz na príbeh postáv, na vzťahy, dialógy, a teda na hercov.
Ivanov a Táňa
Postavu Ivanova hrá Robert Roth, člen Činohry SND: „Rolu som prijal z úprimného záujmu. Rád sa vraciam do čias, keď som nebol otrokom pseudodisciplíny kameného divadla. Rád zase hrám v divadle, kde je spôsob tvorby slobodnejší a vo veľkej miere aj demokratickejší. Ivanov je večne unavený, psychicky i fyzicky. Je to únava zo vzťahu so ženou, únava z okolia, z ničoty, ktorá ho obklopuje. Niektoré z hraných situácií som zažil aj osobne, len som pri tom tak poeticky nerozprával.“
Pre predstaviteľku Táne Luciu Hurajovú bolo pri skúšaní hry najcennejšie stretnutie s kolegami, ktorí ju inšpirovali ako ľudia i herci. „Želala by som si, aby malo predstavenie dlhý život. Na Zábradlí sa hralo päť rokov. Zaujímalo by ma, ako by sme to všetci hrali, povedzme, o desať rokov.“
Muchinovej hra zatiaľ u nás nie je veľmi známa. Ťažko predpokladať ako naštudovanie hry zaujme Bratislavčanov. Mladých zrejme nadchne viac, a vlastne o to ide.
(mi)
