Kompletná rekonštrukcia divadla Aréna stála 70 miliónov korún. FOTO SME – PAVOL MAJER
Pantomimické líčenie Milanovi Sládkovi trvá približne 20 minút, je podľa jeho slov časom prípravy a premeny. Pri „maskovaní“ na bielo, ktoré si robí vždy sám, sa snaží postupovať pomaly. Aj keď biela tvár na javisku pôsobí jednoducho a dala by sa nalíčiť aj za päť minút, s jej úpravou sa nenáhli. „Je to určitý rituál,“ hovorí mím. „Prevteliť sa dá do všetkého,“ tvrdí Sládek, ktorý počas jedného predstavenia vie stvárniť rybára, slnečnicu či tanečníka. Podľa jeho slov je ťažšie nájsť formu, ktorou sa prevtelenie obecenstvu ponúkne. (tasr)
Z Bratislavy odchádza ďalšia umelecká osobnosť. Je ňou profesor MILAN SLÁDEK, riaditeľ Medzinárodného inštitútu pohybového umenia a Divadla Aréna, svetovo uznávaný mím, režisér, dramaturg a scénograf. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy emigroval na 23 rokov do zahraničia, v Kolíne nad Rýnom založil úspešné Divadlo Kefka. Po roku 1989 sa vrátil a desať rokov tvoril divadlo, z ktorého v júni odchádza. Zo Slovenska druhýkrát a už asi definitívne. Čo ho prinútilo odísť?
Azda posledný ročník divadelného festivalu Kaukliar otvárate obnoveným predstavením Dar z roku 1993. Prečo nie novou inscenáciou? Hovorilo sa, že naštudujete Stravinského Petrušku.
„Na naštudovanie nových inscenácií neboli, bohužiaľ, peniaze, preto sa nerealizovala ani Petruška. Dar som obnovil aj kvôli septembrovému pozvaniu na festival do Pekingu a ďalším ponukám. Myslím, že kombinácia sólistickej pantomímy s technikou čierneho divadla by mohla byť širokému publiku blízka.“
Aréna bola jediným kamenným európskym divadlom pantomímy. Splnila vaše očakávania?
„Nové veci sa u nás na Slovensku ťažko presadzujú, aj keď sú talentované, nemusia mať vždy široké obecenstvo.“
Stretla sa s pochopením zo strany finančnej podpory?
„Sám si vyčítam, že som asi nemal schopnosť presvedčiť svojich nadriadených, že ide o výnimočný projekt. Nielen, čo sa týka mojej vlastnej práce, ale aj existencie takého divadla vôbec. Dá sa povedať, že sme boli jednými z prvých, oproti Prahe, Viedni, Budapešti, ktorí sme také niečo postavili na nohy, ale my, Slováci, asi nevieme byť prví. Neveríme si, že ideme dobrou cestou. Vždy čakáme, až keď nás o tom druhí presvedčia. Pantomíma tu nemala tradíciu, nedávala sa jej žiadna životaschopnosť, napriek tomu, že v okolitých krajinách vznikajú nové súbory, festivaly. Mimochodom, vo Varšave práve vzniká divadlo podľa vzoru Arény. Keď budeme na všetko uplatňovať naše slovenské kritériá, nikam sa nedostaneme.“
Ako ste boli spokojný s návštevnosťou?
„Budova divadla bola skolaudovaná až v decembri minulého roku, situácia nebola taká, aby sme k nám do divadla mohli pravidelne pozývať divákov. Vlani sme pre dokončovanie divadla pol roka nehrali. Divák je ako krásna deva, ktorú sa snažíte dosiahnuť, získať jej priazeň, ale ona má alebo nemá náladu vás poznať, my sme ani veľmi nemali možnosť poriadne o túto devu bojovať. Potrebovali sme čas, aby sa súbor po tých všetkých problémoch dal dohromady, čas naštudovať nové veci, pripraviť repertoár. Zvládol som to aj za tých nesmierne komplikovaných podmienok, musím povedať, že pre mňa samého je to prekvapujúce.“
Spod ministerstva kultúry ste prešli pod správu Bratislavského samosprávneho kraja, čo kritizoval aj poslanec Národnej rady za HZDS Dušan Jarjabek.
„Má pravdu. Keď som priamo patril pod ministerstvo kultúry, mal som viac možností vybudovať tu niečo ojedinelé – pohybové divadlo, festival, ktorý bolo naozaj ťažké za sedem rokov udržať. Terajší minister kultúry neprejavil o toto divadlo žiadny záujem.“
Nepokúšal sa niekto vaše rozhodnutie o odchode zmeniť?
„Nemecký veľvyslanec, ktorý si nevedel predstaviť, že by sa takáto vec z mesta vytratila. Snažil sa ovplyniť rozhodnutia našich politikov, ostalo to však bez odozvy. Hanbil som sa.“
Váš súbor sa rozpadá?
„V podstate áno, budem sa však snažiť, aby ľudia koncentrovaní okolo určitých inscenácií naďalej spolupracovali na projektoch.“
Hovorilo sa, že váš súbor je popri vás len „křoví“, väčšinou ste hrali hlavné úlohy.
„Začínal som s ľuďmi, ktorí s pantomímou nemali žiadne skúsenosti. Bol som zároveň pedagógom, musel som vychádzať z toho, čo mám, vedieť ohodnotiť ich kvalitu. Keď ideme von teraz, kritici nehovoria o křoví, pýtajú sa ma, či mám súbor zo zahraničia. Sú to všetko moji rovnocenní kolegovia, predstavenie Labyrint 2000 a Divná čiapka robili sami. Ale negatívne v tomto meste je, že vždy hľadáme špinu, neobjektívnosť. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo sa tu cítim byť nepochopený, neschopný existencie. Ľudia spolu nezaobchádzajú kultúrne.“
Snažili ste sa byť apolitický?
„Príslušnosť k nejakej politickej strane nevyrieši moju vlastnú situáciu. Veľmi skoro som pochopil, že najdôležitejšie je, aby som ukázal kvalitu svojej práce, to bol základ mojej existencie. Keď napríklad v Nemecku videli, že som zaujímavý pre mesto, Goetheho inštitút ma oslovil a pätnásť rokov vysielal po celom svete. Nepotreboval som sa pnúť na politikov, lebo politici potrebujú nás, ktorí tvoríme hodnoty. Ak politik dokáže podporiť schopnú vec, hovorí o svojej vlastnej kvalite. Základná štruktúra spoločnosti by mala byť postavená na snahe o vytváranie kvality.“
Predseda Bratislavského samosprávneho kraja Ľubo Roman, pod ktorého pôsobenie Aréna od apríla spadá, chce riešiť Arénu až po vašom odchode. Ako si vy predstavujete jej ďalšie smerovanie?
„Chcem veriť vyjadreniu pána Romana, že zachová Arénu pre pohybové divadlo. Stále sa hovorilo, že sedím v Aréne ako žaba na prameni, ale čím viac sme si boli istí v organizácii, tým viac sme mohli spolupracovať s ďalšími umelecky a ľudsky spriaznenými skupinami. Takou je napríklad Asociácia súčasného tanca alebo Asociácia Bratislava v pohybe, ktorej festival práve v divadle prebieha.“
Čo by sa muselo zmeniť, aby ste sa vrátili?
„Musela by tu nastať ekonomická profesionalizácia. My sme na fungovanie potrebovali o dva milióny viac. Riešiť stále údržbu budovy podľa mňa tiež nie je funkciou divadla. Pripájam sa aj ku kritike rozlišovania kultúry na štátnu a neštátnu, štruktúra rozdelenia kultúry na ministerstve kričí socializmom najhrubšieho zrna. Nikde predsa nie je povedané, že niekto, kto je v národnom divadle, je apriori dobrý umelec. Ionescove hry sa vždy hrávali v malých divadlách a bol to svetový autor. Jediné kritérium je robiť dobré a zlé umenie. Myslím, že na Slovensku sa hazarduje s kvalitami, ktoré tu sú. Ak sa s tým niečo neudeje, nezmení sa nič.“
Autor: Katarína Mojžišová
