Ešte voňal novotou. Tú dokazovali lesklé plochy nielen zvonka, ale aj vnútri. V žiadnom kúte, ani len na okennom parapete či v záhyboch sa ešte nestihol usadiť prach. Dokonca ani do plastových okienok ešte nik nedal reklamné letáky a striebristé flitre v podlahe oslnivo hádzali odblesky. Niekde dokonca trčali zvyšky nedôsledne odstránených fólií, ktorými boli jednotlivé časti interiéru obalené.
V spotených a otupených tvárach cestujúcich sa dal vybadať záujem - hneď po nástupe, keď si všimli inak rozmiestnené sedadlá alebo si uvedomili, že jemne chrchlavo-čimčaráravý zvuk nepatrí cudziemu mobilu, ale upozorňuje na zatváranie dverí. Po niekoľkých skúmavých pohľadoch ľudia opäť rozostrili pohľady.
Potom do nového autobusu nastúpili dvaja kamaráti. „To je nejaké nové, nie?" rozhliadal sa okolo seba ten menej zarastený so šiltovkou. „Celkom pekné," zhodnotil ten druhý, zhlboka si odkašľal a pevnejšie prichytil svoje štyri igelitky.
Či aj im prekáža chýbajúca klimatizácia, som sa nedozvedela. Spolu s ostatnými spolucestujúcimi, ktorí sedeli v ich blízkosti, som sa presunula na opačný koniec teraz už len nového Soru.
