Zuzana Kubovičová s jazdkyňou amatérkou Zuzkou Zálesňákovou v starohájskom paddocku. FOTO – ARCHÍV
j metropole berie s humorom. „Pretože mama mala v mojom prípade porodiť prvé dieťa, otec ju z Kútov zaviezol do bratislavskej pôrodnice,“ s úsmevom vysvetľuje Zuzana, ktorá si vo formulároch do kolónky povolanie píše – trénerka dostihových koní.
Už v detstve Zuzana inklinovala k domácim hospodárskym zvieratám a keď sa v Borskom Mikuláši zoznámila s dostihovými koňmi, natrvalo sa do nich zamilovala. „Pripadala som si ako v bermudskom trojuholníku: každý deň som zavčasu ráno odcestovala z Kútov do školy v Senici, stadiaľ popoludní na Búre, kde som čistila koňom boxy, kŕmila ich a sem-tam si na niektorom aj zajazdila. Večer som sa ukonaná vracala domov,“ spomína na svoje turfové začiatky Zuzana.
Po maturite bez rozmýšľania vyplnila prihlášku na Vysokú školu poľnohospodársku. Je zootechničkou a jej diplomová práca súvisela s dostihovými koňmi – analyzovala v nej niektoré rodiny anglického plnokrvníka, ktorých potomkovia boli úspešní na prekážkových dostihoch. Bolo jasné, že turf sa v budúcnosti stane poľnohospodárskej inžinierke nielen koníčkom.
„Že to bude také vážne, rozhodlo stretnutie s mojím dnešným priateľom Milanom Dunarom, ktorý vo Veľkých Levároch začal súkromne podnikať. Okrem rôznych hospodárskych zvierat ho lákali aj dostihové kone, a tak začal pre ich chov vytvárať podmienky,“ pokračovala Zuzana Kubovičová a prezradila, že dnes už opatrujú takmer sedemdesiat teplokrvných tátošov, z ktorých tucet práve ona pripravuje na dostihy. „Dostihový kôň je ako správny frajer. Niekedy milý, inokedy tvrdohlavý. Je to však aj aristokrat, ktorý si potrpí na fajnové maniere. Musí mať dobrú opateru, kvalitné krmivo a cítiť lásku svojho opatrovateľa a trénera. Keď je so životnými podmienkami spokojný, na dráhe sa mu odvďačí dobrým výkonom.“
Zuzana na Záhorí trénuje kone, ktoré sa zúčastňujú na rovinových i prekážkových dostihoch. Treba povedať, že veľmi úspešne, veď niektorí jej zverenci zaznamenali už viacero cenných víťazstiev. Najviac radosti jej však zatiaľ spôsobila šesťročná hnedka Salamína, ktorú vlani vyhlásili za najlepšiu slovenskú „prútenkárku“. Dostihovú abecedu učí však aj ďalšie mladé perspektívne koníky, ktoré takmer všetky pochádzajú z domáceho (väčšinou motešického) chovu.
„Turf je veľmi drahý koníček a my s Milanom nie sme takí bohatí, aby sme si mohli dovoliť drahé nákupy koní v zahraničí. Ako sme sa však už mohli veľakrát presvedčiť, ani tie naše slovenské nie sú na zahodenie a dokážu rovnocenne súperiť aj s drahými importovanými.“
Každé ráno pred šiestou budíček, potom kŕmenie, tréning a až dlho do večera starostlivosť o kone. V nedeľu cesta na hipodróm, kde sú dostihy. Návraty domov bývajú radostné i smutné. Zuzanu i jej priateľa Milana však nádherná neistota turfu neopúšťa, práve naopak. Čoraz viac prepadávajú jeho čaru. (jg)
