Vyrezaním jazyka (na dobovej rytine) sa v stredoveku trestali zväčša ťažké urážky a bohorúhačstvo. Prešporskému previnilcovi Schustelovi azda súd v roku 1434 vymeral miernejší trest.
Laurinská brána, poniže ktorej stála Pekárska bašta. Dobová kresba K. H. Frecha z knihy Prechádzka starým Prešporkom.
Chlieb a hry sa podľa tradície považovali za prvoradé už v starovekom Ríme. Preto nie je žiadnym prekvapením, že pekárčina bola jedným z najstarších remesiel aj v našom meste. Veď napokon, stravovanie odjakživa patrilo k životným nevyhnutnostiam.
Označovali chlieb rímskou číslicou
Na význam pekárov v stredovekom Prešporku poukazuje aj jedna z najstarších mestských fortifikácií nesúca meno Pekárska bašta. Pomenovanie dostala podľa toho, že za jej obranu zodpovedali pôvodne príslušníci pekárskeho cechu. Bašta stála poniže niekdajšej Laurinskej brány, zhruba na mieste dnešnej budovy Divadla P. O. Hviezdoslava. Roku 1376 bolo v Prešporku 16 pekárskych majstrov, roku 1436 ich bolo presne deväť. Vieme to preto, lebo mestská rada vtedy vydala nariadenie, podľa ktorého musel každý pekár označovať chlieb pridelenou rímskou číslicou. Toto dômyselné opatrenie umožňovalo okamžite identifikovať nekvalitný chlieb a potrestať príslušného pekára.
Rímska číslica deväť – písaná vo forme VIIII – patrila pekárovi Hanušovi Maixnerovi. Bol to zaiste vážený občan mesta. Ako majster sa menovite spomína aj v štatúte pekárskych tovarišov z roku 1433. Hneď nasledujúci rok, presne 3. februára 1434, stál majster Hanuš pred prešporským súdom. Nie v úlohe obvineného, ale ako žalobca. Dožadoval sa spravodlivosti, keďže jeho česť, povesť a dobré meno pošpinil hrubými urážkami akýsi Schustel.
Mestský pisár vulgárnosti zapísal
Svedeckú výpoveď Hanuša Maixnera zaznamenal mestský pisár na samostatnú listinu, ktorá je pod signatúrnym číslom 1314 uložená v Archíve mesta Bratislavy. Stojí za to odcitovať aspoň začiatok výpovede v pôvodnom znení, aby si aj čitatelia znalí nemčiny utvorili predstavu o tom, ako znela stredoveká nemčina v Prešporku: „Item von erst sprach er, mein mueter ist gebesen ein rechte huer und mein vater was ein rechter diep und ich pin ein rechter huersun.“
Do slovenčiny možno výpoveď preložiť nasledovne: „Teda, najprv povedal, že moja matka bola ozajstná kurva a môj otec bol ozajstný zlodej a ja som skutočný zkurvysyn.“
Výpoveď pokračovala takmer rovnakými hrubými slovami: „Teda po druhý raz povedal, že moja matka bola ozajstná … a môj otec bol podpaľač a vrah a ja som zlodej a skutočný …“.
Vulgárne nadávky a nehanebnosti Schustel vyslovil aj po tretí raz. A nadôvažok pridal, že pekára Hanuša potrestá „a nepomôže mu ani kráľ, uhorský kráľ a cisár“. Dodajme, že ním vtedy bol Žigmund Luxemburský.
Schustel sa pekárovi vyhrážal, že ho „sám odvedie k pranieru, kde mu odseknú hlavu alebo ho obesia na šibenici, nik a nič mu už nepomôže“.
A keď aj ctihodní mešťania Martin Spiegler, Šimon Prein, Bernhardt Flaschker, Bartolomej Salczer a Juraj Spitel dosvedčili, že Hanušova výpoveď je pravdivá, prešporskí radní páni sa uzniesli a pisár zaznamenal, že „všetci (mešťania) sú povinní oznamovať ctihodným pánom akúkoľvek neprávosť, ktorá sa kde udeje, alebo o ktorej by sa dopočuli, aby milé panstvo v záujme celého mesta a celej obce učinilo to, čo mu prislúcha učiniť“.
Možno prišiel o jazyk
Nevieme, čo bolo príčinou sporu, ktorý vyvrcholil hrubou urážkou na cti. Možno nekvalitný chlieb, možno niečo celkom iné, osobné. Z archívnych dokumentov sa dnes už nedá zistiť, aké zadosťučinenie sa dostalo pekárskemu majstrovi Hanušovi, ani to, aký konkrétny trest postihol nadávajúceho Schustela. Podľa právnej obyčaje bola škála trestov v tomto prípade pomerne široká, od peňažnej pokuty či vypovedania z mesta cez vyšľahanie pri pranieri až po stratu jazyka. Posledne uvedený drastický trest – vytrhnutie či odrezanie jazyka – síce stredoveká Prešporská právna kniha pripúšťala, no jeho vykonanie v celých stredovekých dejinách nášho mesta nemáme písomne doložené.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠ(Autor je historik)
