PETRŽALKA. V bojovom bunkri nikdy nie je leto. Keď vchádzate dnu, akoby ste vošli do jaskyne.
„Musíme vyrovnávať vnútornú teplotu a vonkajšiu, kvôli fotografiám," hovorí Miro Košírer do hukotu čerpadla. Je fotografom, po pracovnej dobe sa však mení na priekopníka - v sprístupňovaní vojenských bunkrov u nás.
Nachádzame sa v Petržalke, takmer na hranici s Rakúskom. Bunker, ktorý si pamätá Hitlera aj komunistické vraždy na hraniciach, sa nehľadá sa ľahko. To však patrí k jeho čaru, a sčasti aj k jeho bývalej funkcii.
Návštevníkov víta zábrana s ostnatým drôtom.
Keď už ste si úplne istí, že idete zle a chcete sa vrátiť, zbadáte prvú tabuľu s nápisom cintorín. Nasleduje úzka cestička medzi bývalou hranicou a poľom, za zákrutou sa zjaví zrekonštruovaný vojenský cintorín z 1. svetovej vojny v Kopčanoch. Bunker bé - es osmička je hneď vedľa.
Nahovára na brigádu
„Otvárame len pár minút a už som tu dnes previedol 25 ľudí," hovorí Košírer vo vojenskej čiapke. Po tmavých chodbách sa už pohybuje ako doma, s návštevníkmi vtipkuje, kto sa mu zdá „slabšia" povaha, hneď ho nahovára na brigádu.
Príbeh bunkra je rovnako neuveriteľný ako náhoda, vďaka ktorej je tu dnes múzeum. Vznikať začalo postupne od minulého roka.
„Chodil som sem ako malý chalan. Nedalo mi to spať, boli sme v Nemecku, kde nám ukazovali tie bunkre perfektne urobené, rovnako v Čechách. Hovorili nám - tých vašich bunkrov je škoda! Myslel som na to, chcel som s tým niečo robiť. Zodpovední ma pomaly považovali za chorého. Tak sme začali a postupne sa ľudia pridávali."
Miroslav Košírer.
Za pár vetami sú mesiace prác, a hlavne z vlastného vrecka. Bývali tu bezdomovci a narkomani, navyše vchod bunkra bol takmer pod zemou. Zeminu muselo Združenie Zachráňme petržalské bunkre vykopať a odviezť, doviezť novú a opačne vyspádovať, lebo voda tiekla do bunkra. Všetko odštartovala výstava fotografií o vojenskom cintoríne, pôvodne mala trvať týždeň. „Tak som si hovoril - vymaľujem aspoň tú jednu miestnosť. No a tak to išlo - čím dlhšie výstava trvala, tým viac ľudí chodilo. Vymaľovala sa ďalšia miestnosť a ďalšia, 16 sme ich nakoniec vymaľovali. A potom sme urobili projekt obnovy zvonka..."
Guľometná veža.
Guľometná veža zvnútra.
Invázia
Bunker má maskovací náter, pomáhali sponzori, ktorí darovali farby. „Inak by sme na to nemali," hovorí Košírer. Ani maľovanie nerobili sami, rovnako ako chodníky či najnovšie záchod.
„Dostalo sa to do médií a začala sa invázia návštevníkov. Raz došla skupinka, videl som na nich, že to asi nebudú len obyčajní kamaráti. Potom povedali, že sú to „reseťáci" z Ľadovej, kde sa liečia zo závislostí. Povedal som im - ľudia vás nemajú veľmi radi, spôsobili ste si to sami a skladajú sa vám na to všetci. Tak čo keby ste teraz aj vy niečo spravili pre všetkých? Vrátili sa o niekoľko dní a za osem hodín urobili chodník."
Prišli aj školy z celej republiky, s maľovkou dokonca pomáhali veľvyslanci a politici. „Spodok sme nechali neurobený. Keby som zobral farby, za hodinu to mám, ale nejde o to. Potom k tomu majú ľudia iný vzťah. Deti maľujú, aby nezabudli a dospelí, lebo zabudli."
Kuchynka na vojenský spôsob.
Dobre sa zašiť
Fotograf trávi v bunkri všetok svoj voľný čas. Rozprávaním vie strhnúť, vyťahuje príbehy a žartíky. Napríklad, po obvode plota sú tabule Mínové polia. „To je tam preto, aby tam nešli deti. Za kopcom je smetisko so stavebným odpadom, ale to im nechcem povedať - načo? Ešte by ich to tam lákalo."
Hovorí, že v tom našiel zmysel: „Nikdy som nemal vzťah k záhradkám. A tu sa ľudia neskutočne dobre môžu zašiť. Sami bunker chcú, tak chodia pomáhať, nosia všelijaké vojenské artefakty z povál a pivníc, uniformy, vyznamenania."
O vybavení bunkra už vie takmer všetko, hoci, ako sám hovorí, nie je nadšenec vojenskej histórie. Návštevníkom opisuje dostrel dela alebo príbeh fotografie s Hitlerom pri bunkri. Vnútri je aj pobočka petržalskej knižnice - nielen s vojenskými titulmi. Z poličky si každý návštevník môže zobrať knihu, nikam sa netreba zapisovať. Stačí ju potom vrátiť v ktorejkoľvek pobočke alebo odovzdať ďalej.
„Je to dedičstvo. Toto boli vždy krvavé polia," rozhovorí sa, ukazujúc na okolie. „Tiahli tadiaľ Turci, Napoleón aj Nemci. Deťom o tom netreba len hovoriť, ale im to aj ukázať. Toto je výsledok vojny, nenávisti. Tu sú zhrnuté dejiny socialistických vrážd na hraniciach, aj fašizmu."
Bunker od jeho otvorenia navštívilo približne deväť tisíc ľudí.
Knižnica v bunkri.
Ako bunker kedysi vyzeral už dnes pripomína len jeho fotografia na stene.
Vojenský cintorín pri bunkri je z prvej svetovej vojny.
FOTO SME - AUTORKA
