Šperky sú aj umelecký objekt

FOTO SME – PAVOL MAJER

DANIEL a VIERA BRUNOVSKÍ – manželská dvojica známa každému, kto sa zaujíma o súčasný moderný šperk. Danielove šperky evokujú dávne, zaniknuté a tajomné kultúry, Vierine si vás získajú drobnými figurálnymi interpretáciami. Daniel (1959) a Viera (1968) dnes otvárajú výstavu v K Gallery.

Daniel, väčšina čitateľov vás zrejme pozná skôr ako maliara, než šperkára. Kedy ste sa šperkárstvu začali venovať?

DANIEL: „Túto otázku neznášam. Šperky robím už tak dlho, že si ani nepamätám, kedy som začal. V každom prípade dvanásť rokov profesionálne. Mám firmu na výrobu šperkov. Manželku som v nej najprv zamestnal, potom medzi nami vznikol osobný vzťah a dnes tvoríme spolu.“

Aké práce uvidíme na výstave? Je vaša tvorba odlišná?

VIERA: „Manžel je predovšetkým maliar a jeho šperky z maľby vychádzajú. Moje sú subtílnejšie, zamerané viac na klenotnícke techniky.“

DANIEL: „Šperkári mi vyčítajú, že som pôvodne maliar. Je pravda, že šperkárstvo bolo pre mňa paralelnou tvorbou popri maľovaní. Manželkina kreativita vyučenej šperkárky zostáva v dimenzii šperku, čo nie je chyba, ale práve to nás odlišuje. Moje formy sú vždy jednoduchšie, väčšie, na technológii mi až tak nezáleží. Pomáha mi len šperk vytvoriť.“

Odlišujete sa aj v používaní materiálov?

DANIEL: „Ani nie, robíme v striebre aj v zlate. Moje šperky sú skôr výtvarné objekty, manželkine skutočné klenotnícke práce.“

Prišlo moderné šperkárstvo s novými technikami, alebo naopak na nejaké zabúda?

DANIEL: „Sú vlastne dva základné princípy výroby šperku. Modelovanie, odlievanie alebo montovanie, teda spájanie materiálov. Potom nasledujú nekonečné kombinácie techník. Tak ako v maľbe, ani v šperkárstve neexistuje moderná a stará technika. Sú však módne trendy, ktoré využívajú viac niektoré z nich. Modernosť však určuje skôr idea, dizajn ako technológia výroby. Tá je im podriadená.“

VIERA: „Keď sa pracuje s klasickými materiálmi, ako sú drahé kovy a drahokamy, stále sa používajú staré techniky. Ale je pravda, že niektoré sú zabudnuté. To je škoda. Zlatníci, ktorí sa vyučili remeslo na strednej škole za štyri roky, nemôžu zvládnuť všetky šperkárske techniky. Ak o ne majú záujem, musia sa zdokonaľovať samoštúdiom. V súčasnosti sa málo používa napríklad cizelovanie, pretože šperk, ktorý sa začal robiť v 70-tych, 80-tych rokoch, je technicky čistý a ani nepožaduje oblé tvary. My používame odlievanie do strateného vosku, to je základ striebornej výroby. Potom montovanie, granuláciu i cizelovanie, je množstvo šperkárskych techník, ich používanie vždy vyplýva z konkrétneho návrhu.“

Keď k vám príde zákazník, viete rozlíšiť, o aký typ šperku bude mať záujem?

VIERA: „Väčšinou to vôbec netuším. Robíme šperkárstvo už roky a stále nedokážeme zákazníka odhadnúť. Vždy niečím prekvapí.“

DANIEL: „Zlatníci väčšinou prijímajú zákazky vyslovene zohľadňujúce želanie zákazníka. My skôr ponúkame naše riešenia, náš štýl a dizajn. Nie každému musí vyhovovať naša výtvarná predstava. Je to ťažšia cesta, lebo ľudia vám nie vždy dôverujú. Robíme sériové šperky, ale aj šperky, ktoré majú ambíciu byť čímsi viac, určitým umeleckým objektom. Tie nie sú určené na rýchly predaj. Na výstave sú práve takéto šperky.“

Dávate jeden druhému šperky?

VIERA: „Ani veľmi nie. Je to naša každodenná práca, zamestnanie. Dokonca nerobím šperky ani sama pre seba.“

Ale svojich blízkych nimi určite potešíte?

VIERA: „Oni to od nás dokonca očakávajú…“ (Smiech)

Aký najdrahší šperk ste urobili?

DANIEL: „Nechcel by som hovoriť o konkrétnych cenách, pretože je to veľmi relatívne. Niekedy až 70 percent ceny predstavuje použitý materiál, samotná šperkárska práca zvyšok. My však nerobíme bežne z briliantov a kameňov, ktoré mnohonásobne zvyšujú cenu. Najdrahšia bola asi svadobná súprava zo zlata a lapisu lazuli – náhrdelník, náramok, náušnice – okolo stotisíc.“

Prekvapí výstava ešte niečím?

DANIEL: „Budú na nej aj maľby a nábytok, jeho výrobe sa venujem asi tri roky. V K Gallery nie je veľmi veľa priestoru, preto tam bude len jedno tabernákulum (sekretár – pozn. red.). Je tak trošku parafrázou barokového nábytku, postriebrené, maľované. Používam okrem dreva aj meď, bronzové detaily a podobne.“

Viete, že vás zaradili medzi umelcov „stratenej generácie“, ktorí začali tvoriť v 80-tych rokoch?

DANIEL: „Neviem, nikdy som sa necítil byť strateným, dokázal som sa presadiť. Ale keby som mal porovnať 80-te a 90-te roky, aj keď v 80-tych rokoch politická situácia nebola veľmi prajná, čo bolo dôležité – ľudia mali záujem o umenie. Sledovalo sa v širšom zábere. Paradoxne, 90-te roky vnímam ako obdobie nezáujmu, prepadu umenia ako takého. Dnes ho nekupujú ‘milovníci‘, ale ‘investori‘. Umenie nepotrebuje len peniaze, ale aj záujem, ohlas. Netreba však plakať. Umenie je spojené s komerčnou a ekonomickou stránkou, ale dôležité je, aby sme sa za veci, ktoré robíme, nemuseli hanbiť. Aby prežili, boli funkčné, mali estetické kvality. Aj vtedy, keď tu už nebudeme.“

MILADA ČECHOVÁ