Vedenie uhorskej sociálnej demokracie odmietalo vydávať tlač v inom ako maďarskom jazyku, zastávalo názor, že „za päť až desať rokov sa aj tak pomaďarčia".
V dňoch 11. a 12. júna 1905 sa v Bratislave uskutočnil ustanovujúci zjazd Slovenskej sociálnodemokratickej strany a za predsedu jej výkonného výboru bol zvolený Emanuel Lehocký, v tom čase úradník nemocenskej pokladnice. Pred prvou svetovou vojnou bol najvýznamnejším organizátorom sociálnej demokracie na Slovensku, za svoju novinársku činnosť bol uhorskými úradmi prenasledovaný, neskôr sa podieľal aj na príprave martinskej Deklarácie slovenského národa a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne.
Vedenie uhorskej sociálnej demokracie odmietalo vydávať tlač v inom ako maďarskom jazyku, zastávalo názor, že „za päť až desať rokov sa aj tak pomaďarčia". Lehotský ešte predtým požiadal o finančnú pomoc Českoslovanskú demokraciu pre Dolné Rakúsko a začal v Bratislave v dvojtisícovom náklade vydávať mesačník Slovenské robotnícke noviny.
V Budapešti slovenskú sociálnu demokraciu neuznali a jej nasledujúci zjazd bol prinútený prijať uznesenie o opätovnom zlúčení. Slovenské robotnícke noviny vtedy napísali: „Bola to premyslená a čestná kapitulácia malej hŕstky vážnych a presvedčených mužov, ktorí prv než by sa dali rozprášiť, radšej sa poddali v tom presvedčení, že tým slovenskému robotníctvu neuškodia."
Keďže Lehotský nemal 11-tisíc korún na zloženie kaucie potrebnej na vydávanie týždenníka, založil Napred, ďalší mesačník, ktorý vychádzal medzi dvomi vydaniami Slovenských robotníckych novín.
Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
