Švajčiar Phillip Schenker a Poľka Katerzyna Polová v jednej z pohybových inštalácií pred čunovskou Danubianou. FOTO SME – JURAJ GERBERY
ľ Školy pohybového divadla v Holandsku, Amsterdamskej divadelnej školy a riaditeľ známeho holandského Griftheater je jedným z priekopníkov „site specific“, umenia využiť a oživiť netradičné miesta, pôvodne určené na niečo iné ako na prezentáciu umenia.
Ako prišlo k tejto myšlienke?
„Vtedy na začiatku sme ako divadelná skupina nemali veľa prostriedkov, tak sme sa rozhodli spraviť to opačne. Nevytvárať scénografiu pre daný kus, ale predstavenie pre už niekde existujúci zaujímavý priestor. Priestor ako taký so všetkými svojimi aspektmi zostal mojou hlavnou inšpiráciou a vytvoril sa z toho nový žáner.“
Čo znamená slovo réžia v takomto druhu projektov?
„Nazval by som to skôr supervíziou, viac ako režírovať je mojou úlohou sprevádzať a viesť jednotlivých tvorcov, vyťahovať to najlepšie z nich. Nepresadzovať až tak môj osobný štýl, ale zároveň ho tam nejako udržať. Snažím sa napríklad zabrániť rôznym klišé.“
Počas predstavenia sprevádzate divákov jednotlivými inštaláciami.
„Pozorovať publikum je tiež predstavenie. Ľudia boli koncentrovaní, tichí, myslím, že často až fascinovaní tým, čo sa dialo. Samozrejme, až na tých, ktorí sú trošku znudení, keď obraz trvá viac ako sekundu.“ (Smiech.)
Danubianu máte spojenú s predstavením, aký je váš pocit z Bratislavy?
„Areál Danubiany mi skôr pripomína Holandsko, tá architektúra, poriadok, udržiavaný trávnik. Tým nechcem povedať, že Slovensko je špinavé! Cítim tu priestor pre prírodu a tak trochu aj nostalgiu minulých dôb, sovietskeho obdobia, prestrihnutú Tescom a macdonaldovskou kultúrou. Bratislava sa mi páči viac ako Praha, ešte nie je taká príliš zreštaurovaná.“
KATARÍNA MOJŽIŠOVÁ
