a traduje sa, že oheň nepozornosťou spôsobili valónski vojaci. Ako termín požiaru sa niekedy uvádza aj 30. máj (obrovská stavba zrejme horela niekoľko dní) a pre veľký vietor na podhradí vyhorela radnica, 77 domov a päť pivovarov.
Dlho sa hovorilo o statočnosti notára Putza, ktorý nedbal na nebezpečenstvo, vbehol do horiacej radnice, zachránil archív i pokladnicu s peniazmi pre siroty a až potom išiel zachraňovať svoj majetok.
Inú správu o požiari podal anglický cestovateľ John Paget v knihe, ktorá vyšla roku 1842 v Lipsku:
„Veľká štvorcová budova je bez architektonických ozdôb, vyvyšuje sa neproporčnými vežami, ktoré sa nachádzajú na každom rohu. Samotný Hrad neočarí milovníkov malebných pohľadov, ale z jeho esplanády sa otvára nádherný výhľad. Ešte do roku 1811 slúžil ako pevnosť a kasáreň pre posádku. Na Hrade bol nedostatok dreva a vody, aj to obyvatelia povynášali na vlastných chrbtoch. Vtedy sa tu zdržiavali talianski vojaci, ktorým napadlo, že Hrad z týchto dôvodov svojmu poslaniu nevyhovuje.
Vojaci tiež vynášali zásoby dreva, kým sa ich hlavami neprehnala vlastenecká a ľudomilná myšlienka – založiť na Hrade požiar. Krajinu oslobodia od nevydarenej pevnosti a svojich budúcich nasledovníkov ušetria od námahy vynášať drevo a vodu do tej nezmyselnej výšky. Táto idea tak silno opantala ich fantáziu, že ju, len čo to bolo možné, uskutočnili a sčerneté múry stoja ako pamätník dôvtipu a lenivosti talianskej soldatesky.“
