Mliečny bar.
Neviem, kto vymyslel toto geniálne slovné spojenie. Mne to vždy pripadalo ako kombinácia zdravého (mlieko) s nezdravým (bar, alkohol). V každom prípade Mliečny bar bol veľmi obľúbeným miestom. Dodnes mi chýbajú bryndzové halušky s cmarom alebo rumovým kokteilom, puding s ovocím, jahodový kokteil, vtáčie mlieko, šaláty.
Neexistovali hamburgery, Mliečak bol jedným z mála miest, kde sa dalo rýchlo a lacno najesť.
Ovocné kokteily sa podávali v umelohmotných pohároch. Mliečny bar slúžil aj ako raňajkáreň. Pili sme mlieko alebo kakao z vysokých pohárov a jedli k tomu sladké pečivo. Jeden rok bola neúroda zemiakov, a tak bryndzové halušky zdraželi asi o dvadsať halierov a boli to „bryndzové halušky z múky“. Nasledujúci rok bolo zemiakov dosť a oni tie halušky opäť o dvadsať halierov zdraželi, lebo to boli „bryndzové halušky so zemiakmi“. Najdrahšia porcia jedla nestála viac ako dve deväťdesiat, kofola bola za deväťdesiat halierov, palacinky so šľahačkou za tri päťdesiat.
Menu stálo sedem tridsať. Predávali aj zákusky, vyložené pod sklom na pulte, zlákalo ma gaštanové pyré. Zobral som si jedno, zaplatil. Celý natešený som zaboril lyžičku a našiel som päťdesiathaliernik. Odložil som zákusok na kraj stola, bolo mi trápne to reklamovať. Kúpil som si ďalší, zaboril lyžičku a tentoraz som našiel korunu.
Charitas.
V období, keď sme ani nechyrovali o racionálnej strave, fungovala v meste diétna jedáleň Ženského domova Charitas na Heydukovej ulici. Jedálny lístok ponúkal diétnu stravu za prijateľné ceny. Polievky za štyri koruny, hlavné jedlo za dvadsať. Pod odborným vedením dietológa a diétnej sestry bolo možné objednať si stravu (obed aj večeru) v kultúrnom prostredí tamojšej jedálne. Z dnešného pohľadu šlo o moderný trend v stravovaní a výžive, ktorý bol zameraný na zdravotné problémy vyplývajúce z konzumovania potravín s vysokým podielom živočíšnych tukov a cholesterolu. Bola to zásluha MUDr. Imricha Sečanského, zakladateľa slovenskej dietológie.
Detská cukráreň (Deka).
Nechýba mi len Mliečny bar, chýba mi aj Detská cukráreň na Hviezdoslavovom námestí s otlčenými detskými stoličkami. Kedysi tu bola známa reštaurácia Kern, pred ktorou stávali fiakre. V súčasnosti tu sídli snobský Le Monde. Detská cukráreň bola vychýrená svojimi skvelými krémešmi, pre ktoré sa uzavierali aj bizarné stávky, napríklad kto zje za hodinu dvadsať krémešov. Videl som niekoľko súťaží, ale nedokázal to nikto.
Väčšinou zjedli osemnásť, jeden chalan dokonca devätnásť, to bol rekord. Vrchný majster cukrár nezabudol dať súťažiacemu pod stôl plechové vedro. Spolužiakova mama tu robila cukrárku, tak sme sa občas stavili na odrezky. Boli síce menej vzhľadné, ale chutili tiež dobre. Detská cukráreň mala aj v časoch socializmu, jednotných cien a receptúr podstatne kvalitnejšie a často aj väčšie zákusky ako konkurencia v ďalších dvoch cukrárňach na korze.
Známe zákusky boli špic, šľahačková roláda a jahody so šľahačkou. Pri stoloch boli zástrčky. Priniesli sme si magneťák a počúvali Elvisa pri pojedaní chutných krémešov. Pili sme malinovú krachelku alebo jahodové Limo.
Koniec
