Veselo na korze
Každý podvečer sa priestory Michalskej a Sedlárskej ulice, Rybnej brány a Hviezdoslavovho námestia a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa z jedného konca na druhý. Tak sa to zachovalo v spomienkach súčasníkov. Ale spočiatku sa korzovalo len pri Hlavnom námestí.
Pani Mária Brišková si zaspomínala na korzo na konci 20. rokov minulého storočia: „Keď som mala pätnásť či sedemnásť rokov, tak to bola len Sedlárska od Wimmera po Laurinskú. To nikto nikdy nemyslel iné miesto, mládež vtedajšia inde nekorzovala. Až potom, ako som to spozorovala, sa to preťahovalo, presúvalo. A veľmi obľúbeným miestom, ktoré sa medzi Bratislavčanmi nazývalo tiež korzom, keď sa povedalo ‘dovidenia na korze’ a každý vedel, že kde, tak to bolo pred kláštorom milosrdných. To sa tak volalo, pred milosrdnými... Všeobecne sa hovorilo panské korzo a bakakorzo.“ Alebo len korzo a bakakorzo. Na prvom či druhom mládež stretávala svojich priateľov, vytvárali dvojice či hlúčiky, debatovali o každodenných problémoch i novotách.
Obľuba oboch priestorov bola veľká. Nebolo snáď v meste mladého človeka, čo by tam aspoň občas nezašiel. Ako miesto stretnutia väčšej skupiny sa bez váhania volilo korzo. Ak nebol lepší program, zašlo sa jednoducho tam. Z korza sa stala sociálna inštitúcia s jasnou, pre mladých ľudí dôležitou spoločenskou funkciou vzájomných kontaktov, spoznávania sa a komunikácie v širšom kolektíve.
V spomienkach na korzo sa objavujú výlučne kladné hodnotenia.
„Na korzo vyrukovala pred večerom celá mladá Bratislava. Rozžiarili sa kaviarne, nad Hviezdoslavovým námestím vyhupli prvé hviezdy a od Dunaja začal povievať príjemný osviežujúci vetrík, ktorý mal v sebe čosi z tej našej rozdychtenej a zdivočenej mladosti,“ (J. Rybák). „Korzo, to bolo stretávanie sa mladých ľudí. Bolo to miesto, kde sa prišlo a kde bolo vidieť ľudí, bratislavských ľudí. Elegantne oblečených, lebo korzo bolo aj obhliadkou, čo sa nosí. Nechodila tam len smotánka, ale všetci, bohatí i plebs,“ (Š. Pribylinec). „Čo vám skôr povedať o priestore medzi Univerzitnou knižnicou a nábrežím Dunaja? O tom chýrnom bratislavskom korze, na ktorom moja generácia (a nielen ona) vlastne prežila mladosť? Trávili sme na ňom neskoré popoludnia, zapĺňalo sa najmä študujúcou mládežou popoludní, vrelo smiechom a hlasmi hlavne o tej osemnástej a vyprázdňovať sa začalo po devätnástej.“
Korzovanie malo svoju zaužívanú podobu. V prvom období sa korzovalo po Sedlárskej ulici a ani o krok ďalej. Takéto presné vymedzenie súviselo s pevnou formou chodenia z jedného konca na druhý v dvoch zástupoch oproti sebe. Dvojice či trojice kráčali pekne za sebou, debatovali, zdravili sa alebo len tak si obzerali protiidúcich.
Na konci trasy sa otočili a išli späť.“ Na panské korzo chodievala „lepšia spoločnosť“. Zašli sem však aj mladí z nižších vrstiev. Korzová trasa sa rastom mesta postupne predlžovala na Michalskú ulicu a ku Carltonu na druhú stranu.
Pokračovanie nabudúce
Autor: Daniel Luther
