Dom ZČSP. Dom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (Esterházyho palác) bol miestom, kde sa stretávala mládež pri bigbíte v komornom prostredí, keďže sa sem zmestilo len šesťdesiat divákov. Tu som prvýkrát ešte pred érou Beatmenu počul bítlsovku I Wanna Hold Your Hand v podaní skupiny Neutrón, ktorá tu mala domovské sídlo. Radi tu hosťovali aj iné kapely. Dôvodom bola pomerne slušná aparatúra, ktorá bola k dispozícii.
Domovské právo tu mali aj Lasica a Satinský. Jednu sezónu (1966 a 1967) uvádzali predstavenie Večer pre dvoch, v ktorom s nimi účinkoval aj populárny Traditional Club. Po prvý raz som bol na ich predstavení na jeseň 1966. Bolo plno a lístok stál päť korún. Večer pre dvoch je pre mňa dodnes neprekonateľný. Možno preto, že bol prvý... Skvelý úvodný i záverečný Dialóg rýdzo humoristický, Telefón, Koncert pre bubon a sekeru.
Výhodná poloha prakticky priamo na korze blízko Dunaja predurčovala túto ustanovizeň na miesto stretávania bratislavskej mládeže. Dalo sa tu aj posedieť v príjemnom prostredí kaviarne Libresso.
Chodilo sa sem aj do kina, hrali sa len sovietske filmy, ale niektoré stáli za to. Napríklad Žeriavy tiahnu, Dala baba vojakovi (alebo Balada o vojakovi?), Tichý Don či Muži v sedle so Stalinovým najobľúbenejším hercom Sergejom Gurzom, sovietskym kovbojom. Ďalším filmom, ktorý vo mne zanechal trvalú stopu, bol Syn pluku, v ktorom sme obdivovali malého „rozviedčika“ – chlapca, sirotu, ktorého sovietska armáda našla opusteného a prijala ho medzi seba.
Dom lodníkov. Dom lodníkov patril medzi obľúbené miesta tancovačiek pri bigbíte. V priebehu tanečného popoludnia sa tu usporadúvali rôzne súťaže, napríklad súťaž o najlepší tanečný pár, najlepšie spoločenské oblečenie a ďalšie. Treba poznamenať, že v tých časoch usporiadatelia nepustili na mládežnícke tanečné podujatia záujemcu, ktorý nebol primerane oblečený.
Alkohol sa nepodával. Okrem tancovačiek sa konali aj súťaže bigbítových skupín. Vrchnosť chcela mať bigbítový ošiaľ pod kontrolou, takže podobné akcie prebiehali pod hlavičkou ČZM (Československý zväz mládeže). Jedna z týchto akcií sa uskutočnila 15. decembra 1963. Dostať sa tam nebolo jednoduché. Pred vchodom do hlavnej sály postávali (niektorí aj polihovali) nespokojní, ktorým sa neušli vstupenky. Sála mala kapacitu pre asi tristopäťdesiat ľudí, podľa môjho odhadu bolo vnútri minimálne šesťsto nadšencov a približne desať skupín.
Dom lodníkov praskal vo švíkoch. Súťaže sa zúčastnila aj brnianska skupina The Black Stars. Ja som sa tam dostal načierno, vliezli sme cez toalety.
Atmosféra pred koncertom bola výborná. Fanúšikovia jednotlivých skupín boli pokope a počas koncertu divoko, avšak slušne povzbudzovali svojich. Záznam bol odvysielaný aj v rámci populárnej relácie Na modrej vlne. Keďže možnosť oficiálneho nahrávania bola nulová, jedinou príležitosťou, ako sa zviditeľniť, boli koncerty a tancovačky. Na nich sa skupiny mohli prezentovať živelne a v priamom kontakte s publikom si overiť, ako ich hudba pôsobí na fanúšikov. Aj keď bigbítové tancovačky boli niekedy pod červenou hviezdou a revolučnými heslami, nikto si to nevšímal... Dom lodníkov na Pribinovej ulici som už nemohol nájsť. Padol za obeť modernej stavebnej megalománii.
Astorka. Kedysi známa bratislavská kaviareň. Podľa spomienok môjho otca a dobových fotografií sa sedávalo aj vonku. Kaviareň fungovala do roku 1945. V šesťdesiatych rokoch bol v týchto priestoroch klub, kde sa schádzala bratislavská mládež. Tancovačky pri bigbíte boli na prízemí. Dolu bola pivnica, kde neskôr vzniklo divadlo.
Je to jedno z pamätných miest, kde začínal slovenský bigbít. Partia chalanov na čele s bigbítovým nadšencom Fricom Falbom tu usporadúvala každú stredu o siedmej večer Čiernu hodinku.
Boli to posedenia s reprodukovanou hudbou a hovoreným slovom. Hudbu predstavovali väčšinou rokenroly a skladby, ktoré sme počúvali zašumené z Rádia Luxembourg. Teraz bola možnosť počuť ich v dobrej kvalite. Peter Malik a Peter Karafa boli takí majstri, že dokázali dať dokopy hi-fi zostavu. Hudba sa prehrávala z dvoch magnetofónov Philips cez dva zosilňovače.
Sprievodné slovo mal na starosti Igor Slepčan, hudbu Frico Falb. Cez epidiaskop sa premietali fotky na plátno. Zišli sa tu všetci priaznivci tejto hudby. Sedelo sa pri stolíkoch so sviečkami a popíjala sa malinovka, neskôr kofola.
V čase Knižnej žatvy bývala na prvom poschodí výstava kníh. Z okien na prvom poschodí Astorky sa tiež premietalo ponad idúce električky na plátno umiestnené na druhej strane ulice vo dvore hostinca Hron. Šli filmy, väčšinou grotesky.
Pokračovanie nabudúce
