Horský park. Tento internát mal dve prednosti, bolo tu ubytovaných veľa báb, najmä z VŠE, a mal krásne prírodné okolie v podobe Horského parku. Hrávali tu popredné kapely ako Medik (Roman Hošek s manželkou ako speváčkou) a partia okolo speváka a klaviristu Medeka.
Zbaliť babu tu nebol problém, väčšinou ich bolo viac ako chalanov, čo sa inde nestávalo. Okolitá príroda bola ako stvorená na milostné hry...
Pioniersky palác (pinkáč). Grassalkovichov palác, dnes sídlo prezidenta, nepatril deťom len jeden deň v roku, počas dňa otvorených dverí, ale po celý rok.
Koncom päťdesiatych rokov sa strana a vláda rozhodli z tejto historicky vzácnej budovy vytvoriť Pioniersky dom Klementa Gottwalda. Komunisti zrejme nechceli sedieť na stoličkách, kde predtým sedával Tiso. Všetko tam pre nás bolo romantické a exotické.
Okrem toho, že sa dalo šmýkať po zábradlí, fungovalo tu tridsať záujmových krúžkov. Ja som prešiel asi šiestimi (mičurinský, požiarnický, ateistický, zdravotnícky, dramatický, zoologický), až som zakotvil v krúžku šikovných rúk. Tento fakt dodnes tajím pred vlastnou manželkou, ktorá o mne vie, že nedokážem ani klinec zatĺcť.
V rámci krúžkovej činnosti sme pracovali s rôznymi druhmi materiálov, papierom, textilom, kožou, drevom, motúzom. Napriek tomu, že som technický antitalent, dodnes ovládam základné techniky makramé. Pre tých neinformovaných, ide o techniku viazania čipiek do uzlov. V rámci zoologického krúžku som sa staral o zvieratká v minizoo, ktorá bola súčasťou pinkáča. Okrem pštrosa a divokej mačky chovali aj opicu, s ktorou boli menšie problémy.
Pľula na pionierov, tak ju presunuli do zoologickej záhrady. V záhradnej časti prebiehal čulý športový život. Hral sa futbal na hádzanárske brány, bola tu atletická dráha s malou tribúnou, tenisový kurt i dvadsaťpäťmetrový bazén.
Okrem krúžkov bol palác svedkom vystúpenia prvých bigbítových skupín v Bratislave. Tolerancia – podľa komunistickej terminológie dekadentnej hudby v hniezde pionierov – bola prekvapujúca. Atmosféra sobotných popoludní spojených s tancom v pionierskom paláci ťažko zodpovedala predstavám o mládeži nadšenej budovaním socializmu.
Na dvore bol pútač, ktorý informoval o koncertoch v najbližšom období. Známi recesisti, na čele s Fricom Falbom, umiestnili na pútač oznam, že v sobotu vystúpi v Horskom parku svetoznámy spevák Freddy Quinn, a zadarmo, čo bolo naozaj veľkým lákadlom. V sobotu som sedel v Horskom parku na lavičke spolu s ďalšími šesťsto fanúšikmi Freddyho, ktorí sa dožadovali vstupu na jeho vystúpenie. Na druhý deň kolovala na korze otázka: „Bol si na Freddym Quinovi?“
Tí, čo naleteli, boli terčom poriadneho posmechu.
Pekáč. Park kultúry a oddychu (PKO) – pekáč – je kultúrne zariadenie na nábreží v mestskej často. Konali sa tu pravidelné kultúrne a spoločenské podujatia, ako aj výstavy a veľtrhy. Myslím, že niet Bratislavčana, ktorý by PKO nenavštívil. Koľkí ste tam ako stredoškoláci absolvovali? Tí starší sa určite pamätajú na majstra Remišovského. A plesy? Myjavčania, Oravci, Liptáci, Zemplínčania, Gemerčania, všetci tu mali plesy. Koncerty bigbítových skupín. Pamätné Čaje o piatej, Silvestre...
K PKO patril aj výstavný komplex. V pamäti mi utkvela výstava nábytku v roku 1964, kde vystavovali aj švédsky nábytok, aký sa v obchodoch nedal kúpiť. Ľudia ho chodili obzerať a slintali. V pavilóne bola aj kniha návštevníkov. Trocha som ňou listoval. Zaujal ma príspevok občana z Malaciek, ktorý tam okrem iného napísal krásnu vetu: „Ďakujeme za polhodinu onánie.“
Pokračovanie nabudúce
