Päť rokov Bratislavy
Starousadlíci sa s novými pomermi zmierovali len ťažko. Tradičné miesta spoločenského života a komunikácie – kaviarne, cukrárne, holičstvá, viechy, obchody, spolky, divadlo, Reduta, mestské promenády, námestia, korzo – patrili im, bolo to „ich mesto“.
Až do prevratu žili svojím pokojným meštianskym životom a nové pomery ich zaskočili. Nečudo, že prisťahovalcov nemali radi, považovali ich za predstaviteľov nechcenej republiky a medzi seba ich len ťažko púšťali.
Vyjadrovali aj extrémne názory odkrývajúce odpor, ktorý poniektorí iste v sebe len ťažko dusili: „Importovaní občania prvej triedy sú opravdové kukučky v statočnom nemeckom hniezde, sú votrelci a privandrovalci. Ich pravé miesto je na Schlossbergu a vôbec v bordeloch a tam medzi prostitútkami nájde štátna reč azda uplatnenia. Statočnému Nemcovi je odporné počúvať tú nepríjemnú reč, ktorá stala sa miesto maďarskej štátnou rečou.“
V Magyar Ujság sa objavilo takéto hodnotenie poprevratových rokov: „Panstvo polovzdelaných začalo sa tým, že zatýkanie, rozpúšťanie spolkov, rozháňanie úradníkov bolo na dennom poriadku. Druhú stránku moci mienili nájsť v tom, že oni sami bez príčiny cestovali sem i tam, nariadili, aby ich všade vítali veľké prijatia, holdujúce deputácie, na ich poctu vytýčené zástavy a hlučné hudobné zbory.“
Avšak bratislavskí nemeckí a maďarskí podnikatelia a obchodníci, živnostníci rôzneho druhu museli zvažovať hospodárske dôsledky svojich postojov.
Aspoň tak to komentovali noví obyvatelia mesta. Zrejme preto sa ich postoj k novému režimu postupne menil. Ale v mocenských pozíciách sa nevzdávali. Napr. ešte v roku 1932 vtedajší starosta Bratislavy dr. Krno musel konštatovať to, o čom sa písalo od vzniku republiky: „Slovák a Čech nemôžu ísť na bratislavskú radnicu ako k svojmu obecnému predstavenstvu s dôverou. Pričinili sa o to, až kŕčovite sa pridržiavajúc svojich pozícií mocenských, živly tzv. starousadlíkov.“
Po piatich rokoch republiky sa „vládnucim národom“ v meste stali Čechoslováci, ale v správe a živote mesta bolo nemecké a maďarské obyvateľstvo minimálne vyrovnanou občianskou silou.
Starostom mesta bol vtedy dr. Ľudovít Okánik, ktorý k sviatku Čs. Červeného kríža vydal vyhlásenie, svedčiace o neutíchajúcich sporoch: „Prosím všetkých obyvateľov mesta Bratislavy, aby sa zamysleli nad ideou všeobecného mieru a dľa nej strávili sviatky veľkonočné. Nech sa usilujú oddialiť všetko, čo porušuje mier, či rečou alebo tlačou, nech ničia korene zla a nenávisti v svojich srdciach. Mier a svornosť nech vládnu medzi občianstvom a spoja ho k spoločnej práci vyššieho cieľa.“
Vzťahy starousadlíkov a prisťahovalcov však nezlepšovali takéto vyhlásenia, ale vzrast dôvery k novému štátu a jeho demokratickému režimu. Nie je to fráza. Stačí sa začítať do dobovej tlače alebo sa spoľahnúť na poznatky iných autorov. A nezabudnime na hospodársky vzrast, ktorý asi najviac zlepšoval všeobecnú náladu.
Pokračovanie nabudúce
Autor: Daniel Luther
