Mladá garda
Názov tohto vysokoškolského internátu bol pravdepodobne odvodený od názvu diela sovietskeho spisovateľa Fadejeva, ktorý vo svojej knihe opísal odboj mladých ľudí proti fašizmu.
Tento symbol odboja si Mladá garda udržala aj v šesťdesiatych rokoch. Konali sa tu rozličné podujatia, ktoré neboli celkom v súlade s oficiálnymi zámermi vládnucej garnitúry. Podujatia boli organizované študentmi. Usporadúvali sa tu obľúbené čaje o piatej.
Internát patril technikom: stavbárom, elektrikárom, chemikom a strojárom. V tých časoch ho obývalo čisto mužské osadenstvo, preto na tanečné podujatia chodili aj Prešporáčky, medzi nimi mnoho takých, ktoré mali v pláne uloviť budúceho inžiniera.
No a niektorí budúci inžinieri v snahe uloviť si miesto v Bratislave dávali prednosť Bratislavčankám. V tých časoch sa absolventi rozmiestňovali podľa umiesteniek. Pri ich prideľovaní sa zohľadňovali aj rodinné pomery, takže ženatý s Bratislavčankou mal podstatne väčšie šance ostať v Bratislave.
Do tanca hrávala kapela chlapcov, ktorí bývali na internáte MG Academic, ale aj ďalšie bratislavské skupiny: Braňo Hronec, Milan Oberuč, Black nad White, Tradicional Club a ďalšie. Prebiehali tu aj veľmi populárne tanečné kurzy, kde vás zasvätili nielen do tajov spoločenských tancov, ale aj zásad spoločenského správania. Kurzovné bolo tridsať korún na celý turnus. Učili uznávaní taneční majstri a členovia Klubu spoločenských tancov pri PKO.
Mladá garda je nerozlučne spätá aj so začiatkami kulturistiky u nás. V roku 1964 bola dejiskom Veľkej ceny Mladej gardy v kulturistike.
Prvá akcia s celoštátnym dosahom u nás sa zaslúžila o popularizáciu kulturistiky u nás. Akcia mala veľký mediálny ohlas. Prítomná bola dokonca talianska televízia.
K areálu internátu patril aj atletický štadión, kde začínali aj naše známe olympioničky Mária Mračnová a Eva Glesková.
Bernolák (B-klub)
Ďalší vysokoškolský internát, kam mládež chodila tancovať aj športovať. Pri športovaní sa tu odohrala jedna tragédia. Chalani hrali na dlhých chodbách futbal. Tak sa stalo, že v zápale boja bol jeden z nich faulovaný, prerazil sklo a vyletel z deviateho poschodia.
Bol tu bazén aj tanečný parket. Občas, pokiaľ nebol v zahraničí, zvykol tu vystupovať Braňo Hronec so speváčkami Janou Belákovou a Vlastou Čeplikovou, neskôr s Evou Mázikovou a Sally Sallingovou.
V rokoch 1967 a 1968 tu hrával Ľubo Belák kvintet so speváčkou Evou Kostolányiovou. Na atmosféru Bernoláka si Ľubo Belák po rokoch spomína takto:
„Atmosféra bola vždy fantastická. Chodili na nás fanúšikovia, ktorí nás poznali, my sme poznali ich. Bola tam pokojná rodinná atmosféra až na jediný prípad, ktorý sa stal po víťaznom hokejovom zápase s Rusmi, čo národ považoval za hokejový revanš za august 1968. My sme práve hrali na bernoláčke, keď sa ako strela roznieslo, že naši porazili Rusov. Všetkých mladých pochytila akási eufória, pocit víťazstva a to nielen v hokeji. Chceli sme to osláviť spoločne na ulici.“
A tak aj bolo. Vtedy nielen z bernoláčky, ale aj z iných klubov, kaviarní, kín a neviem odkiaľ sa na uliciach objavili skandujúce skupiny ľudí, ktorí chceli podobne ako my osláviť víťazstvo nad „nepriateľom“.
Spontánne sa celý dav pobral na Štrkovec, kde bývali Dzurillovci. Vlado Dzurilla, hokejový brankár.
On, Jožo Golonka a iní hokejisti, to boli naše celebrity, naši víťazi. Pomaly sa z hlúčikov vytvoril nekonečný prúd ľudí, ktorí najprv oslavovali víťazstvo v ľadovom hokeji, no heslá sa začali tak trochu meniť na výkriky, ktoré už neboli len o víťazstve v hokeji.
Prvýkrát som vtedy zažil, čo je to, keď do teba napália vodu z hasičského dela. Je to sila. V sekunde som bol na zemi. Našťastie som nebol jediný. Schytali to mnohí. Nebolo najteplejšie, a tak som o chvíľu stratil náladu aj mladícku odvahu.
Nakoniec nás rozstriekali a pobral som sa domov. Odvtedy mám niekde v podvedomí zapísané, že vodou sa dá nielen krstiť, ale aj strieľať.
Pokračovanie nabudúce